Hmla sa držala nízko nad hladinou, akoby jazero samo dýchalo.
Prišla tam tesne po súmraku. Sama. Napriek všetkým rozprávkam, ktoré poznala od detstva. Napriek tichému nepokoju, ktorý ju nútil otočiť sa a odísť.
A predsa zostala.
Voda bola neprirodzene pokojná. Ani jediný kruh. Ani jediný zvuk.
„Vedel som, že prídeš.“
Hlas sa ozval tesne za ňou.
Neotočila sa hneď. Už len z tónu vedela, že ten hlas nepatrí mužovi, ktorému by sa odporovalo ľahko. Bol pokojný. Hlboký. Sebaistý.
Hlas niekoho, kto si berie.
Keď sa konečne otočila, stál tam.
Tmavý kabát nasiaknutý vlhkosťou, bledá tvár, oči zvláštne pokojné a zároveň nebezpečne sústredené. Nepôsobil ako príšera z povestí.
Pôsobil horšie.
Ako niekto, kto presne vie, čo robí.
„Nemala by som tu byť,“ zašepkala.
Jemne naklonil hlavu.
„A predsa si.“
Pristúpil bližšie.
Nepohol sa prudko. Nemusel.
Jeho prítomnosť bola sama o sebe tlakom. Ako neviditeľná ruka na šiji.
„Povieš mi, prečo si prišla?“
Mlčala.
Prstami jej pomaly zdvihol bradu, aby sa mu musela pozrieť do očí.
„Keď sa ťa pýtam… odpovedá sa.“
„Neviem.“
Usmial sa len takmer neviditeľne.
„Lož.“
Zvláštne bolo, že necítila strach tak, ako by mala. Skôr zvláštne napätie. Očakávanie.
Akoby ju niečo viedlo až sem presne kvôli tomuto momentu.
„Možno… som chcela vedieť, či sú tie príbehy pravdivé.“
Jeho pohľad potemnel.
„A teraz?“
„Teraz neviem, či mám odísť.“
Priblížil sa tak blízko, že cítila chlad jeho kože.
„Nie.“
Jednoduché slovo. Pokojné. Definitívne.
A ona namiesto odporu cítila, ako sa jej zrýchľuje dych.
„Dáš mi svoje zápästia.“
Nebola to otázka.
Na sekundu zaváhala.
Potom pomaly nastavila ruky.
Jeho dotyk bol studený. Pevný. Presný.
Nie násilný.
Kontrolovaný.
„Dobré dievča.“
Tie slová ju zasiahli nečakane silno.
Jemne ju otočil smerom k čiernej hladine.
„Pozri sa.“
„Na čo?“
„Na seba.“
Vo vode však nevidela svoj odraz.
Len tmu.
A jeho siluetu za sebou.
„Vieš, čo si?“ zašepkal pri jej uchu.
Mlčala.
Jeho ruka sa presunula na jej krk — nie bolestivo, len ako pripomienka moci.
„Si niekto, kto túži prestať niesť kontrolu.“
Srdce jej bilo až nepríjemne hlasno.
Pretože mal pravdu.
„Takto je to správne.“
Hmla hustla okolo nich ako závoj.
„Čo odo mňa chcete?“
Naklonil sa k nej.
„Dnes?“
Jeho prsty sa jemne dotkli jej vlasov.
„Len poslušnosť.“
Ticho.
Voda sa konečne pohla.
„A zajtra?“
Jeho úsmev bol temný a krásny zároveň.
„Ak sa vrátiš… možno odovzdanie.“
A hoci vedela, že by mala utiecť, v skutočnosti už premýšľala len nad jedinou vecou.
Či ju zajtra bude čakať znova.
