Hovorilo sa, že draci princezné unášajú.
Nikdy nikto sa však nepýtal, prečo sa niektoré vracajú k ich jaskyniam dobrovoľne.
Jej zámok bol plný svetla, etikety a ľudí, ktorí jej celý život hovorili, ako má stáť, hovoriť, dýchať.
Byť dokonalá.
Byť poslušná.
Byť krehká.
A práve preto prišla k hore sama.
Nie preto, že ju niekto uniesol.
Ale preto, že počula chýr.
O stvorení, pred ktorým sa trasú vojaci a pred ktorým kláľovia skláňajú pohľad.
Jaskyňa voňala po kameni, dyme a niečom starom. Prastarom.
„Tak predsa.“
Hlas sa ozval hlboko v tme.
Nie ľudský.
Nie úplne.
Pomaly vystúpil z tieňa.
Masívne telo pokryté tmavými šupinami, rohy elegantne zakrivené dozadu, oči ako roztavené zlato.
A napriek tej surovej sile pôsobil až nepríjemne pokojne.
Ako vládca, ktorý sa nemusí predvádzať.
„Prišla si príliš blízko, princezná.“
Jeho hlas jej vibroval až v hrudi.
A ona namiesto úteku ...
„Možno som chcela.“
Dračie oči sa zúžili.
Potom sa priblížil.
Každý krok bol pomalý. Úmyselný.
Ako lovec, ktorý už vie výsledok.
„Odvážne.“
Obišiel ju.
Cítila jeho teplo na zátylku.
„Alebo zúfalé.“
„Ani jedno.“
Krátke ticho.
Potom nízky zvuk. Takmer dračí smiech.
„Lož.“
Jeho pazúr — prekvapivo jemne — zdvihol jej bradu.
„Princezné sem nechodia bez dôvodu.“
Prehltla.
„A čo ak nechcem byť princezná?“
Tentoraz bolo ticho dlhšie.
Keď prehovoril, jeho hlas bol tichší.
Nebezpečnejší.
„To je iná otázka.“
Priblížil hlavu tesne k nej.
„Čo teda chceš byť?“
Mala utiecť.
Mala sa báť.
Namiesto toho šeptla:
„Niekto… komu už nikto nebude hovoriť, ako má žiť.“
Drak sa narovnal.
Jeho obrovská silueta úplne zatienila vstup do jaskyne.
„A myslíš si, že ja ti nebudem hovoriť, čo máš robiť?“
Tón v jeho hlase ju prinútil zachvieť sa.
Nie strachom.
Nie celkom.
„To záleží… ako to poviete.“
Dračie oči sa rozžiarili.
Pomaly sklonil hlavu až tak blízko, že cítila jeho dych na krku.
„Pokľakni.“
Jedno slovo.
Nízke. Pokojné.
Absolútne.
Jej rozum kričal.
Ale telo už reagovalo skôr.
Pomaly si kľakla na studený kameň.
Dlhé ticho.
Potom spokojný výdych.
„Tak je to lepšie.“
Jeho chvost sa pomaly pohol za ňou, nie ako hrozba.
Skôr ako pripomienka toho, aká nepatrná pri ňom je.
„Pozri sa na mňa.“
Poslúchla.
Chyba.
Tie oči boli príliš intenzívne.
„Vieš, čo je na ľuďoch fascinujúce, princezná?“
Mlčala.
„Celý život túžia po slobode.“
Pazúr sa jemne dotkol jej líca.
„A potom sa roztrasú, keď stretnú niekoho, komu by ju dobrovoľne odovzdali.“
Srdce jej bilo prudko.
„Ja—“
„Ticho.“
Okamžite stíchla.
A to ho zjavne potešilo.
Naklonil hlavu.
„Dobré.“
Zvláštne, ako veľmi ju to slovo zasiahlo.
„Povieš mi…“
Jeho hlas bol teraz takmer hypnotický.
„Prišla si zabiť draka?“
Pomaly pokrútila hlavou.
„Nie.“
„Prišla si byť zachránená?“
„Nie.“
Úsmev.
Ak sa tomu pri drakovi dalo hovoriť úsmev.
„Tak prečo?“
Pozrela mu do očí.
A tentoraz neuhla.
„Aby som zistila… či legendy hovoria pravdu.“
Dračie oči potemneli.
„A hovoria?“
Jeho hlas bol už len šepot ohňa.
Princezná sa nadýchla.
A veľmi pomaly sklonila hlavu.
„Ešte neviem.“
Dračia hlava sa sklonila tesne k jej uchu.
„Potom tu zostaneš, kým to nezistíš.“
