Tma v miestnosti bola prerušovaná len tlmeným svetlom z rohu. Kov hojdačky jemne zavŕzgal, keď som sa pohol, no remene ma držali pevne na mieste. Nebolo úniku — a práve to ma vzrušovalo najviac.
Stál si oproti mne pokojne, takmer elegantne. Nepôsobil si uponáhľane. Naopak. Každý tvoj pohyb mal význam. Každý dotyk bol premyslený.
„Dnes budeš poslúchať,“ povedal si ticho.
Nebola to hrozba. Bola to istota.
Cítil som, ako vo mne rastie napätie. Nie len fyzické. Psychické. Ten zvláštny pocit, keď človek postupne odovzdáva kontrolu a zároveň ju nechce stratiť úplne. Presne si vedel, kde je tá hranica.
Priblížil si sa ku mne a pomaly mi prešiel rukou po hrudi. Stačil jediný dotyk a celé telo reagovalo okamžite. Užíval si si moje reakcie. Každé zachvenie, každý zrýchlený nádych.
Najviac ma ničili chvíle, keď si sa len pozeral. Keď si ma nechal čakať.
Ticho medzi nami bolo horšie než čokoľvek iné.
Keď si mi otočil hlavu a prinútil si ma nastaviť hlavu, cítil som sa úplne odkázaný na tvoje rozhodnutia. Nebol si hrubý bezdôvodne. Dominancia z teba nevychádzala silou, ale absolútnou kontrolou situácie.
Občas si ma nechal vydýchnuť. Len nato, aby si mi vzápätí pripomenul, komu patrí tempo tejto hry.
Bolesť sa miešala s adrenalínom a moje telo už po čase nedokázalo rozlíšiť rozdiel medzi nepohodlím a túžbou. Presne to ťa bavilo. Sledovať moment, keď sa človek prestane brániť vlastným pocitom.
Keď si ma nakoniec postavil pred seba, unaveného a roztraseného, myslel som si, že všetko skončilo. Lenže ty si sa iba pousmial.
Ten úsmev hovoril jasne:
Toto bola len prvá časť.
