Sedela doma pred zrkadlom…líčila sa, ale nie veľmi…pehy nechala vyniknúť, ktoré jej krásu iba zvýrazňovali…modré oči mala neodoľateľné…nepotrebovala to…mala jemné vlny, ktoré je padali na plecia…na nahé telo si strekla parfúm, ktorý bol cítiť po celej miestnosti…tešila sa na večer…mali výročie sobáša…obliekla si čierne koktejlové šaty, ktoré poodhaľovali jej opálený chrbát…obula si topánky na vysokom podpätku, ktoré zvýrazňovali jej dokonalé krivky…bola nádherná…v tom počula kľúč vo dverách…pomaly zišla dolu schodami…muž sa usmieval, mal oči len pre ňu…a povedal jej…sí nádherná, znova som sa do Teba zamiloval…a podal jej kyticu kvetov, tých, ktoré milovala…pobozkali sa…on sa na ňu stále zamilovane pozerá, bol úplne ohromený jej krásou, a pošepkal jej…ešte Ti niečo chýba…a z naprsného vrecka svojho tmavomodrého saka vybral pre ňu darček…otvorila ho…bol to náhrdelník z bielych perál, otočila sa a zapol jej ho…a zároveň ju aj pobozkal na krk…pýta sa jej…môžme vyraziť?…ona prikývla a jemne sa usmiala…v ich obľúbenej reštaurácii mali rezervovaný stôl, nie úplne všetkým na očiach, ale ani v kúte skrytý…objednali si šampanské a jedlo, talianska kuchyňa je najlepšia…vychutnávali si to všetko…smiali sa, ale nie nahlas, ale i tak boli stredobodom pozornosti…po skvelej večeri sa zodvihli a išli sa prejsť…držali sa za ruky aj po 10 rokoch, čo boli svoji…svoju lásku si dokazovali každý deň…prišli k fontáne…nikto tam nebol…a keďže je v nej kus ešte malého dievčaťa, vyzula sa a vošla do nej…špičkou nohy ho trošku ošpliechala, s chuťou sa zasmiala, bola šťastná…podišiel k nej, pobozkal ju na čelo, vzal si ju do náruče a vytiahol von z fontány…topánky si už neobula, držala ich v ruke…a prechádzali sa…rozprávali sa…až prišli domov…on jej podržal dvere a keď vošla dnu, zamkol za nimi svet...vyšla po schodoch bosá, topánky stále v ruke…on ju nasledoval…otočila sa k nemu a usmiala sa tým úsmevom, ktorý už dlho poznal a predsa ho zakaždým odzbrojil…podišiel k nej…šťastné výročie, láska moja…,povedal ticho…aj Tebe…odpovedala…objala ho okolo krku a na chvíľu zostali stáť bez slov…nepotrebovali ich…nie po všetkom, čo spolu prežili…V obývačke svietila len malá lampa…náhrdelník z bielych perál sa jej jemne leskol na krku…vieš, čo sa mi na tebe páči najviac?…spýtal sa…čo?…že sa pri Tebe cítim rovnako ako v deň, keď som Ťa prvýkrát stretol…zasmiala sa…a ja sa pri Tebe cítim ako doma…položila si hlavu na jeho plece…večer bol ich a vedeli, že tie najkrajšie chvíle nie sú vždy tie veľké…niekedy stačí len byť spolu…
