Svetlá nad hradbami Nádvorie starobylého hradu bolo zaliate teplým svetlom stovky malých žiaroviek, ktoré viseli medzi stromami. Vzduchom sa niesla vôňa pečených gaštanov, medoviny a živá hudba z hlavného pódia, ktorá roztancovala stovky ľudí. Bol to presne ten typ letného večera, kedy človek verí, že sa môže stať čokoľvek. Nina stála kúsok od hradieb, s pohárom chladeného cideru v ruke, a sledovala ten ruch. Prstami si unavene prechádzala po krku – prišla sem s partiou kamarátov, no niekde v tom dave ich stratila. Vlastne jej to ani nevadilo. To ticho na okraji hradieb malo svoje čaro. „Ak hľadáš únikovú cestu, padací most už zatvorili,“ ozval sa vedľa nej nízky, priateľský hlas. Otočila sa a pozrela na Jakuba. Stál tam s rukami vo vreckách džínsovej bundy a na perách mal šibalský, no úprimný úsmev. Nina sa neubránila smiechu. „Únik ani nie, skôr len chvíľku ticha. Ten bubeník na pódiu má dnes asi príliš veľa energie,“ odpovedala a oprela sa chrbtom o kamenný múr. „Ja som Jakub,“ natiahol k nej ruku. „A sľubujem, že hluk robiť nebudem.“ „Nina,“ vložila svoju dlaň do jeho. Jeho stisk bol pevný a hrejivý. Keď sa ich oči stretli, v tom momente obaja zacítili to zvláštne, nečakané preskočenie iskry. Nebola to žiadna nacvičená hra. Bola to čistá, okamžitá zvedavosť. Tanec v tme Prešla hodina a im sa zdalo, že ubehlo len pár minút. Rozprávali sa o všetkom – o najhorších koncertoch, na akých kedy boli, o cestovaní aj o tom, ako obaja neznášajú prepchaté kluby. Jakub mal ten typ humoru, ktorý Ninu neustále nútil k smiechu, a zakaždým, keď sa ich ramená pri chôdzi náhodne dotkli, jej telom prebehlo príjemné chvenie. Hudba na hlavnom pódiu stíchla a vystriedali ju pomalé, akustické tóny gitary z malej vedľajšej scény pod stromami. Jakub zastal a pozrel sa na ňu. „Smiem prosiť? Viem, že tu nikto netancuje, ale pravidlá sú na to, aby sa porušovali.“ Nina sa pozrela na prázdny priestor okolo nich a s úsmevom prikývla. „Beriem ťa za slovo. Ale ak mi stúpiš na nohu, kupuješ ďalšiu medovinu.“ Jakub ju chytil za ruku, druhú jej položil na pás a pritiahol si ju bližšie. Nebolo to žiadne formálne držanie. Boli si tak blízko, že Nina cítila vôňu jeho parfumu – zmes dreva a sviežeho nočného vzduchu. Začali sa pomaly hýbať do rytmu hudby. Svetlá nad ich hlavami blikali a svet okolo nich sa scvrkol len na tento malý kúsok zeme pod hradnými stromami. Prísľub noci Keď pesnička skončila, Jakub nezložil ruku z jej pása. Naopak, posunul ju o niečo vyššie, k jej lopatke, a jemne ju pritiahol ešte bližšie. Nina zaklonia hlavu, vietor jej pohrával so strapatými vlasmi a pozerala mu priamo do očí. „Nina, chcel som to urobiť už pred pol hodinou,“ zašepkal Jakub, jeho hlas bol zrazu o niečo hlbší a vážnejší. „Tak prečo si tak dlho čakal?“ vyzvala ho s tichým výdychom. Jakub sa sklonil a pobozkal ju. Tento bozk bol ako letná noc – teplý, svieži a plný očakávania. Začal jemným dotykom pier, no keď Nina odpovedala a prstami mu prešla po zátylku, bozk nabral na intenzite. Bola v tom všetka tá nahromadená energia z ich celovečerného rozhovoru. Jeho pery boli mäkké, no sebaisté, ochutnával ju s nehou, ktorá Nine podlomila kolená. Keď sa po dlhej chvíli odtiahli, obaja lapali po dychu, no z tvárí im nezmizol úsmev. Festival okolo nich pomaly končil, ľudia sa rozchádzali, no im bolo jasné, že ich večer sa práve začal. Jakub jej preplietol prsty so svojimi a pevne ich stisol. „Poďme odtiaľto. Poznám jedno miesto nad mestom, kde je najlepší výhľad na východ slnka.“ Nina sa naňho pozrela a vedela, že táto noc bude jednou z tých, na ktoré sa nezabúda. „Veď ma,“ odpovedala ticho.
