Kaviareň bola takmer prázdna, keď Lucia vošla dnu. Pri okne sedel muž približne v jej veku, sústredene miešal kávu a občas sa zahľadel na ulicu.
Lucia sa usmiala. „Je tu voľné? Alebo si to miesto rezervuješ pre niekoho zaujímavého?“
Muž zdvihol pohľad a pousmial sa. „To závisí od toho, kto sa pýta.“
„Tak potom máš šťastie,“ odvetila a bez váhania si prisadla. „Volám sa Lucia.“
„Martin.“
Na chvíľu zavládlo ticho, ktoré však nepôsobilo nepríjemne.
„Vieš,“ povedala Lucia a oprela si bradu o dlaň, „väčšina mužov si myslí, že musia urobiť prvý krok. Ja ich rada občas pripravím o túto výhovorku.“
Martin sa zasmial. „Takže som sa práve stal súčasťou experimentu?“
„Možno. Ale zatiaľ vyzerá celkom sľubne.“
Ich rozhovor plynul ľahko. Smiali sa na drobnostiach, rozprávali sa o cestovaní, knihách aj hudbe.
„Musím uznať,“ povedal Martin, „že si sebavedomá.“
„Len viem, čo sa mi páči.“
„A čo ak sa ti to nepodarí získať?“
Lucia sa naklonila o kúsok bližšie. „Potom sa aspoň nemôžem sťažovať, že som to neskúsila.“
Martin jej pohľad opätoval. „To je nebezpečný prístup.“
„Pre koho?“
„Pre mužov, ktorí nevedia odolať peknému úsmevu.“
Lucia sa usmiala ešte viac. „Tak to máš šťastie, že ja od teba nič nechcem.“
„Naozaj?“
„Zatiaľ len tvoju spoločnosť. O zvyšok sa nechám prekvapiť.“
Obaja sa rozosmiali.
Keď dopili kávu, Lucia vstala.
„Tak čo?“ spýtala sa. „Skončíme pri jednej káve, alebo mi ukážeš, či vieš držať krok so ženou, ktorá sa nebojí urobiť prvý krok?“
Martin si obliekol sako a prikývol.
„Výzvu prijímam.“
Vyšli spolu do podvečerných ulíc. Rozhovor pokračoval, úsmevy boli čoraz úprimnejšie a iskrenie medzi nimi bolo zrejmé. Ani jeden z nich nevedel, kam ich večer zavedie. Obom však bolo jasné, že toto stretnutie sa len tak neskončí zabudnutím.
