Pomaly kráčali popri rieke. Večer bol tichý a mesto okolo nich akoby na chvíľu spomalilo. Lucia si všimla, že je Martin nezvyčajne zamyslený.
„Čo sa deje?“ podpichla ho. „Dochádzajú ti pohotové odpovede?“
Usmial sa.
„Práve naopak. Premýšľam, ako ťa aspoň raz predbehnúť.“
Lucia sa zasmiala.
„To budeš mať ťažké.“
„Možno.“
Na chvíľu zavládlo ticho. Ich ramená sa pri chôdzi občas jemne dotkli. Ani jeden sa neodtiahol. Naopak, akoby si obaja začínali uvedomovať, že im tá blízkosť vyhovuje.
Prišli k malej uličke lemovanej starými lampami. Lucia sa zastavila a otočila sa k nemu.
„Tak čo? Máš ešte nejaké prekvapenie?“
Martin ju chvíľu len pozoroval. Potom sa usmial tým pokojným úsmevom, ktorý na nej od začiatku pôsobil.
„Jedno by sa našlo.“
Skôr než stihla niečo povedať, urobil krok bližšie. Jemne sa dotkol jej ruky, akoby sa uisťoval, že je to v poriadku. Lucia jeho pohľad opätovala a usmiala sa.
Martin sa naklonil a nežne ju pobozkal.
Nebolo to unáhlené ani teatrálne. Skôr prirodzené. Lucia zostala na okamih prekvapená, potom sa rozosmiala.
„Tak predsa si ma raz predbehol.“
„Musel som využiť príležitosť.“
„Priznávam... nečakala som to.“
„To bol zámer.“
Lucia sa k nemu priblížila natoľko, že medzi nimi zostalo len pár centimetrov.
„Tak to bolo naozaj vydarené prekvapenie.“
Ich prsty sa prirodzene preplietli a pokračovali ďalej. Cestou sa rozprávali menej než predtým. Občas stačil úsmev alebo letmý pohľad. Keď sa zastavili na priechode pre chodcov, Lucia sa oprela hlavou o jeho plece.
„Vieš,“ povedala potichu, „mám rada, keď ma niekto dokáže zaskočiť.“
„Zapamätám si to.“
Po niekoľkých ďalších krokoch sa na seba opäť usmiali. Tentoraz sa pobozkali bez slov – krátko, nežne a s úsmevom, akoby obaja vedeli, že sa nikam neponáhľajú.
„Začína sa mi zdať, že domov dnes prídem neskoro,“ poznamenala Lucia.
„To by mi vôbec neprekážalo.“
„Ani mne.“
Zvyšok cesty kráčali pomaly. Občas sa zastavili, vymenili si úsmev, objatie alebo ďalší krátky bozk. Večer už nebol o tom, kto urobí prvý krok. Bol o tom, že sa vedeli navzájom počúvať a cítili sa spolu prirodzene.
Keď dorazili pred Luciin bytový dom, vytiahla z kabelky kľúče a pozrela na Martina.
„Nechceš ísť ešte na chvíľu dnu? Dám nám čaj... alebo otvorím fľašu vína.“
Martin sa usmial.
„Rád.“
Vošli do domu vedľa seba, stále sa držiac za ruky. Dvere bytu sa za nimi potichu zatvorili a ich večer pokračoval v súkromí, plný smiechu a očakávania toho, čo prinesú ich ďalšie spoločné chvíle.
