Často počúvame vety typu: „Keď budem mať trochu času nazvyš, ozvem sa,“ alebo „Ak mi vyjde čas, zastavím sa.“ Pravdou však je, že žiaden čas „navyše“ neexistuje. Máme len ten jeden, ktorý nám neustále preteká pomedzi prsty, a je len na nás, kam ho nasmerujeme.
Dať niekomu svoj čas nie je len o tom, že s ním fyzicky sedíme v jednej miestnosti. Je to o tom, že v tej chvíli vypneme okolitý svet a sme tam pre neho. Bez telefónu v ruke, bez premýšľania nad zajtrajším zoznamom úloh, bez odbiehania v myšlienkach.
Prečo na tom záleží?
Čas je jediná vec, ktorú nevieme vrátiť. Peniaze zarobíš, veci kúpiš, ale hodinu strávenú s priateľom alebo rodinou ti nikto nevráti.
Pozornosť je najvyššia forma lásky. To, že niekomu daruješ svoje poobedie, hovorí: „Si pre mňa dôležitejší než čokoľvek iné, čo by som práve mohol robiť.“
Spomienky sa netvoria z „možno“. Tvoria sa z tých chvíľ, kedy sme sa rozhodli uprednostniť vzťah pred povinnosťou.
Nezabúdajme, že ľudia si nebudú pamätať, čo sme im kúpili, ale budú si pamätať, ako sme sa pri nich cítili. Budú si pamätať, že sme tam boli, keď nás potrebovali.
„Najkrajší dar, ktorý môžeš niekomu dať, je tvoj čas. Pretože keď niekomu dávaš svoj čas, dávaš mu kúsok svojho života, ktorý už nikdy nedostaneš späť.“
Skúsme dnes nečakať na to, kým budeme mať „voľno“. Skúsme si ten čas na blízkych jednoducho urobiť. Lebo tie najlepšie veci v živote sa nedejú vtedy, keď máme čas, ale vtedy, keď si ho nájdeme.
