Tohtoročné leto, horúce, polovica júla. V takýchto dňoch chodím cvičiť až navečer, keď je aspoň pocitovo o čosi chladnejšie. Mám svoju „posilku“ — nie fitnescentrum. Rozdiel je v tom, že klasická posilka má veľa činiek a strojov, zatiaľ čo fitko je plné kardio strojov a aj klientela je iná.
Mám rád kamarátov a známych, ktorí si oblečú staré, roztrhané tričko a idú makať. Čím som starší, tým menej si všímam ľudí okolo seba. Keď som mal 20 – 25 rokov, často som pozeral po dievčatách a ženách v posilke. Bolo to síce veľmi príjemné, no tréning stál za nič — a výsledky tiež.
Ak chce človek naozaj vyzerať tak, akoby trávil v posilke každý druhý deň, musí v nej aj tak cvičiť, a nie pozerať sa po druhých - ženách. Tým sa riadim a prináša to výsledky.
Bol už večer, okolo pol deviatej, bežný pracovný deň. V posilke som bol sám a len matne som zaregistroval, že niekto vošiel. Videl som len jej odraz v zrkadle. Žena, ktorá sa hneď vybrala cvičiť tlaky na nohy. Venoval som sa svojmu tréningu a jej som nevenoval pozornosť. Po skončení série som v zrkadle zazrel, ako skacká na jednej nohe. Zo skúsenosti viem, že toto nie je normálne správanie. Otočil som sa a vtedy som si ju všimol bližšie.
Žena asi v mojom veku, okolo štyridsiatky. Krátke tričko, obtiahnuté legíny. Postava celkom pekná — bolo vidieť, že necvičí, no zrejme si dáva pozor na stravu.
„Ahoj, stalo sa niečo?“ pýtam sa. V našej posilke si všetci tykáme a tak to má byť. Pozrela na mňa, očividne prekvapená, že som ju oslovil. Nesmelo povedala:
„Začala som cvičiť na tomto stroji a natiahla som si pravú nohu. Mám v nej kŕč.“
„Hmm, a rozcvičila si sa?“
Previnilo na mňa pozrela: „Nie. Som tu prvýkrát. Nikdy predtým som necvičila, len som si pozrela videá na YouTube.“
„Pred každým cvičením by si sa mala trochu zahriať, práve preto, aby si sa vyhla takýmto veciam.“
Počúva, kýva hlavou a stále skacká. Všímam si ju bližšie — ryšavé vlasy, krásne zelené oči, v ktorých sa mihá prekvapenie z netradičnej situácie. Pekné pery, biele zuby.
„Ak chceš, môžem ti pomôcť a jemne ti to vymasírovať. Do piatich minút ti to zmizne a môžeš pokračovať. Masírujem aj manželku, neboj sa, viem, čo robím — a bude to fungovať. Tu je žinenka, ľahni si a ak chceš, môžem ti pomôcť.“
Pozrela na mňa ešte prekvapenejšie, videl som, ako sa jej zrýchľuje dych. „Dobre teda, ďakujem ti. Priznám sa, toto som teda dnes nečakala, že sa mi stane.“ „Ani ja,“ hovorím a usmievam sa.
Ľahne si na brucho, hlavu otočí smerom ku mne. Je to pravá noha, kŕč má niekde v strede, nad kolenom. Nakloním sa k nej z boku. Jemne, no skúseným dotykom sa jej dotknem na zadnej strane stehna. Tlačím raz jednou, raz druhou rukou. Viem, čo robím — a viem aj to, že sa jej to bude páčiť. Nemýlil som sa.
„Inak, volám sa…“ a poviem jej svoje meno. „Teba som tu ešte nevidel.“
„Áno, som tu prvýkrát. Manžel mi povedal, aby som so sebou začala niečo robiť, lebo vraj roky mi idú a mladšia už nebudem,“ povie s iróniou v hlase. Vidím — a ešte viac cítim — že sa jej to dotklo.
„A manžel je kde?“ pýtam sa, zatiaľ čo jemne posúvam ruky trochu vyššie, smerom k zadočku. Pozerám jej do tváre a vidím na jej očiach, ako sa jej rozširujú vzrušením.
„Hmm… je doma. Sedí pred televízorom a pozerá futbal. Klasika.“
Som ticho, neodpovedám jej. Pokračujem v masírovaní, postupne rozširujem pohyby od kolena až k začiatku zadočku. Vidím, ako zatvára oči a necháva sa unášať situáciou. Páči sa jej to — a mne tiež. Mimovoľne odsúva nohy od seba, aby medzi nimi vznikol priestor.
„Hmmm… je to skvelé, naozaj vieš, čo robíš. Už ten kŕč necítim.“
„Mám prestať?“ pýtam sa.
Na okamih zaváha, a ja prestanem masírovať.
„Nie, prosím, neprestávaj,“ povie hlasom zmeneným, chrapľavým.
„Ale ak ťa môžem poprosiť… trochu mi pomasíruj aj druhú nohu. Cítim, že aj tam sa mi chytá malý kŕč.“
„Samozrejme, s radosťou.“
Dotknem sa jej ľavej nohy. Najprv jemne, jednou rukou, potom aj druhou. Pomaličky sa hýbem po jej stehne, masírujem ho z vonkajšej strany a niekedy zájdem aj na vnútornú, smerom k lonu. Cítim, ako sa jej telo vždy jemne napne, zadrží dych a potom pomaly vydýchne.
„Tak toto robíš aj manželke? A kde je, prečo necvičí s tebou?“ pýta sa.
„Asi tak ako tvoj manžel. Tiež je doma, číta si knihu — posilka nie je pre ňu. A masáž som jej robil ani nepamätám, kedy…“
Jemne prikývne. Vidím, ako sa uvoľňuje. „Prepáč, asi som spotená, však? V tomto čase to asi inak ani nejde.“Spotená naozaj bola, aj keď len začala cvičiť.
Dlhší čas nič nehovorím, len jemne masírujem. Potom poviem: „To je v poriadku… mne sa tvoj pot páči.“
Otočí hlavu. Pozerá na mňa. Vidím jej v očiach všetko, čo si myslí. „Budeš so mnou cvičiť? Budeš môj tréner? Stretneme sa aj zajtra?“ pýta sa. Usmejem sa — a ona pozná moju odpoveď ešte predtým, ako ju vyslovím.
