Mám ťa rada, ale

soľ, soľ tú mám radšej! Presne tú, ktorá mi robí mapy na tele po tom, čo z teba kvapkala na moje rozhorúčené telo.
Soľ, bez ktorej nič nechutí ako má. Soľ, ktorú ochutnávam z tvojej kože. Soľ, ktorú si berieš z môjho tela späť.

Pôvodne som chcela napísať ťažkú úvahu o tom, že ak je to "ale", tak to stojí drek, ale potom mi napadlo, že môže byť veľmi užitočné. Napríklad, mám rada sviečkovú, ale nie tú od maminky, ani od Tlustých v Lednici, ale tú v Miloticiach. Prípadne, ktorú si uvarím sama.

Vo vzťahoch je to "ale" tiež namieste. Pretože, máme radi niektoré osoby iba pokiaľ je slnečno, v daždi šialene depkujú. Pokiaľ sme nesľúbili každému, s kým sa chceme zblížiť to zlovestné "v dobrom aj v zlom", máme právo zdieľať len vybrané, špeciálne príjemné chvíle. Nevyriešenú minulosť a špinavé prádlo zdieľať nemusíme.

To bol vynechaný riadok na sebaspytovanie, ako sme premárnili život, mnoho času a príležitostí, šancí a možností, o tom, aký je život zrazu krátky, pretože to, čo vzala voda, za tým nie roniť soľ,

ale hľadať zdroj.