príbeh nekončí, ja ďalej hrám

Niekedy cítim, že tu nepatrím a cítim to takmer zakaždým..potom chcem utiecť, ale nemám s kým...

Práve tu sme sa stretli, tu sme písali na vážne aj odľahčené témy, tu sme vymenili telefónne čísla, tu dohodli stretnutie...

Stretnutie prvé, stretnutie druhé, prechádzka za prechádzkou, stretnutie ďalšie...stále padajú silné slová, ale ja som ešte vždy v pohode a nad vecou, opraty stále v mojich rukách, ešte vždy“ JA“ pánom situácie. Sú to zaujímavé stretnutia s pozoruhodným človekom, cítim sa dobre, ale to je všetko.

Padajú slová, padajú návrhy a akokoľvek teraz nad tým rozmýšľam neviem, neviem ako k tomu prišlo...no odrazu som v tom až po uši. Odrazu sa nevyznám sama v sebe, nechápem samú seba. Som to ja? Kto som? A potom ďalšie stretnutia, už úplne iné, plné nehy, vášne, objatí, dotykov...všetko ako vo sne, ako v tej najkrajšej rozprávke, plné pozornosti, pochopenia, prenádherného milovania ...a romantiky. Začínam tomu viac a viac prepadať, toto je odrazu motor čo ma ženie vpred...ale...

...všetko čo je krásne vždy trvá príliš krátko...

Odrazu chlad, podráždenosť...so slov cítim výčitky a mám pocit, že aj nenávisť...KONIEC...prišiel náhle, rýchlo, nečakane. Čo najviac bolí??? Bolí keď neviete prečo, nedostali ste vysvetlenie a tie otázniky vo vás a dohady sú ako rakovina čo vás denne nahlodávajú, žerú..

Vraj máme byť silní a ako mladí neumrieť a zakázané smieť...krásna pesnička, len prečo je daň za okúsenie toho zakázaného taká vysoká?

Preto dnes už s istotou viem, že: JA SEM NEPATRÍM. Dôvod? Nosiť sem srdce sa nevypláca, tu sa to nenosí, tu sú dôležité len pudy a „iba“ pudovo konať nedokážem. Ja bez srdca neviem žiť.

Chcela som farebné a mám sivé....dávno nič nie je spravodlivé!

Toto nebol príbeh o láske, sľuboch a záväzkoch. Toto celé bolo iba o nezáväzných stretávaniach sa . Bolo to všetko s vedomím, že raz to skončí ..len ten koniec bol v mojich predstavách
iný...

Môžem ja za to, že ak sa s človekom cítim príjemne, tak si ho obľúbim? Je chyba, že ma zaujíma čo ten človek robí, ako žije? Treba ma odsúdiť za to, že sa nedokážem len tak otriasť a ísť
ďalej akoby sa nič nebolo stalo? Je hriech ak nemám vo zvyku za sebou páliť
mosty? Je zlé ak si vážim vzťahy natoľko, že akákoľvek strata ma trápi? Nemôžu ľudia zostať priateľmi?

...ja chcem byť človekom ktorý sa mi nehnusí... závisí od toho veľa..viem, že ťažko chápať slová...

...nehľadám vety, už mi na tom nezáleží...