Ako som sa dostal do "chomútu"

Ako to v skutočnosti je

Každý z nás je v nejaom vzťahu. Buď je "večne signle" a užíva si slobody, niekto je v solídnom D/s vzťahu ale viac poznám D/s párov kde sú on a ona DOM/DOM, resp. sub/sub. Otázka je, musia byť všetky vzťahy šťastné? Čo robiť ak nie?

Ako som poznal spoju manželku?

Začali sme si písať / spoznali sme sa na pokeci v roku 2007 alebo v roku 2008. Vedela už vtedy o mojich fetišoch či úchylkách. Napriek tomu sa so mnou stretla, veď v pohode, týpka ako ja človek nestretne každý deň. Vzťah bol z počiatku idilický, ako každý. Myslel som si, že keďže sa so mnou stretla, tak aj má nejaké zdanie o BDSM, resp. o fungovaní D/s vzťahu.

Ako som začal uvažovať o svadbe?

Aj keď som vedel, že nemá skúsenosti, necítil som problém ju trochu zaučiť (veď tiež som si musel prejsť niektorými vecami aj ako dominant - aby som následne zistil, že to nie je nič pre mňa). Ale v roku 2011 začali tachykardie (búšenie srdca, nepravidelný rytmus, pooperačný stav z vrodenej srdcovej chyby). V roku 2011 som bol asi 4x hospitalizovaný (nie na dlho, väčšinou týždeň) a ona každý jedeň deň chodila za mnou. Vždy, každý deň. To ma popravde dosť nalomilo.

Jej ženské zbrane

Navyše začala používať ženské zbrane. Nechala na seba kvapkať vosk, skúšala mi dať výprask a tak podobne. Ju to síce viac bolelo mňa ale každý nejako začína. Ja som si povedal, fajn, tak nakoniec možno bude na BDSM a bude to super. Ona si naopak myslela, že je to iba nejaký výstrelok.

Ako sme sa zobrali

Ale proste nakoplo ma to k tomu, že sa spolu vezmeme a na konci roku 2011 som ju požiadal na Vianoce o ruku. Lenže následne sa to začalo po chvíli sypať ako domček z karát. Ja som dospel k tomu, že ona na BDSM nie je a nikdy nebude a ona zase zistila, že ma to neprejde.

Čo bolo po svadbe?

Dospeli sme nakoniec k tomu, že najlepšie bude ak ja budem mať Madam, pretože ona mi nedokáže dať, čo ona chce. Ja som jej na oplátku svojej neplodnosti (keďže ona chcela dieťa) ponúkal "bull"-a, ktorý by ju oplodil ale odmietla. Rovnako odmietla aj umelé oplodnenie a taktiež aj adopciu. Takže k čomu je ďalej držať taký vzťah?

Čo chcem od života?

Aby som si na smrteľnej posteli povedal, že som nešiel za svojim snom, pretože mi bolo lepšie zostať v "konfortnej" zóne? Áno, človek je zo svojej podstatný podhodlný tvor a preto ľudia častokrát nemajú radi zmeny. Ale raz mi menežérka v práci povedala, že proste človek sa nesmie báť vystúpiť z konfortnej zóny, inak nemusí zažiť čo v sktutočnosti chce.

Čo teraz robiť?

Aké sú návrhy? Rozvod? Mať svoju dominu ak "vedľajšiu aktivitu". Je to dostatok? S týmto už skúsenosti mám totiž a otázka je, či to je dostatok