37 HODÍN TVOJHO ČASU

Som na Úteku.
Zo svojho reálneho sveta do toho tajného, ktorý mám s Tebou.Za chvíľami o ktorých sa nehovorí.

Intenzívne pocity šťastia z Tvojho príchodu, vystriedali ešte intenzívnejšie pocity z odchodu.
Prestávala som pomaly veriť, že existuješ, dokým si po tých dlhých mesiacoch teraz skutočne predomnou nestál, živý a krásny.
Mlčala som, nevedela som sa nasýtiť pohľadu na Teba, potreba stále sa Ťa dotýkať, bola silnejšia než ja.Taktiez chuť mať Ta pri sebe ako mi najbližšie dovolíš. Tvoja radosť, ranné prebúdzanie vedľa Teba, Tvoja nahota a voňa, Tvoj Smiech, Tvoja šialenosť po všetkom som túžila, zrazu to mala a ty si to vedel.

Posledný podvečer som Ti napísala prstom na polonahé telo vety, ktoré mi žijú a pulzujú v mysli a srdci, no nevyslovujú sa nahlas.Hrial si ma svojim teplom a ani si nevnímal čo robím, lebo tvoj svet je ten ktorý si žil v prítomnom okamihu a nie ten, ktorý by som chcela s Tebou žiť ja.

Tak veľmi som nechcela aby to celé skončilo.
Chvíľočku potom, ako si sa mi stratil z očí a dotyku sa mi roztrhalo srdce, nedobrovoľne zovreté hrdlo a slzy tlačiace sa v sekunde von, akútna túžba vrátiť Ťa okamžite späť, zakričať za Tebou a schovať si Ťa opäť ku mne do bezpečia, nikam Ťa nepustiť.

Miestnosť onemela, vzduch prestal Tebou voňať a mňa zachvátil šialený pocit opustenia. Čistá bezmocnosť pozerať sa na to ako odchádzaš a nemôcť nič urobit aby si chcel ostať a ostal. Pohol si mi svetom. Dala by som Ti všetko.
Za posledné mesiace bol môj cieľ práve tie tri dni. Tak načo sa mám teraz tešiť, keď už si preč?

(8.4.2024)