Intimita

Áno, viem že cieľom druhu homo sapiens je niekam patriť, družiť sa, mať pozíciu v spoločenskom rebríčku, milovať a byť milovaný.

Nakoniec, aj keď sme sa v rámci prírody povýšili na niečo viac, stále máme v sebe zvieracie inštinkty našich predkov, časť mozgu po plazoch a nie vždy si chceme pripustiť, že sme iba cicavce, ktorým evolúcia dopriala väčšie mozgy, s ktorými prišlo iné, vyššie vedomie a uvedomenie si samých seba, umenie, kreativita, logika, matematika, technológie, ale aj väčšia krutosť, lži či mamonárstvo. Nechápte ma zle, to nie je kritika ľudstva, aj keby určite bola na mieste. Je to iba konštatovanie a opis prirodzených zákonov univerza, príbehov starých ako samotný čas, kde sa pointa dookola recykluje a mení sa iba javisko a herci. Prečo ma potom tak strašne desí počuť slová ako ,,milujem ťa”, prečo vzdorujem svojim prirodzeným inštinktom? A prečo pri predstave, že s niekým začnem zdieľať svoj priestor necítim radosť, ale zvieravú úzkosť?

Rodina, ako základná jednotka spoločnosti už nie je schopná obhájiť si svoju neohrozenú pozíciu. V časoch sexuálnej slobody, kedy náboženstvá prestavajú ovládať masy ľudí, aspoň v západnom svete, v spoločnosti kde sa polovica manželstiev končí rozvodom, jedinec hľadá nové pravidlá, aby uspokojil svoju potrebu po stabilite. Pravidlá však nie sú zatiaľ jasne stanovené a aj keď tvrdošijne udržiavame staré štruktúry, vnímame pomaly, ale isto prenikajúci chaos do našich životov a systému a vzniká otázka, ktorú sa bojíme nahlas vysloviť. Vlastne, často sa bojíme na ňu iba len pomyslieť.

,,Kedy sa to celé zrúti?”

Knihu mám už asi päť minút otvorenú na rovnakej strane, bez toho aby som čítal.

Ženský hlas v reproduktoroch autobusu hlási : “Bratislava- Zlaté piesky” Krajinu strieda mestský urbanizmus mixu čias komunistických, chaosu deväťdesiatych rokov a novodobej, aj keď stále chaotickej architektúry, ale aspoň s túžbou po akomsi koncepte. Počujem vnútorný hlas, ktorý sa rozhodol chrániť moje duševné zdravie a trhá snenie..

,,vráť sa do reality!”

Áno viem, že sa musím prebrať, komunikovať s ľuďmi, žiť reálie všedných dní. V meste plnom ľudí, kde chodíme okolo seba zasnení, hlavami buď niekde v spomienkach, alebo premýšľame nad budúcnosťou. Málokto je duchaprítomný, vníma svoje okolie. Celé bytie sa zúži iba na cieľovú stanicu. Zapíname autipilota, chôdza, trojebus číslo 63, rovnaká panoráma meniaca sa iba vo svetle ročných období, rovnaký cieľ, rovnaký deň, stereotyp, ktorý nám zrýchľuje čas, keď deň s dňom splýva. Medzimestský autobus strieda električka a rovnaký ženský hlas mi oznamuje nasledujúcu zastávku, kým si nasadím slúchadlá a púšťam hudbu. Odpájam zvuk okolia, odpájam empatiu, ešte chvíľu chcem snívať a byť inde.

Otvoria sa dvere električky, masa z mäsa sa strieda, výmena hmoty. Na zastávke stojí žena, asi niečo po tridsiatke, zelené oči, blondína, čierne tiene. Uzemnilo ma, keď sa nám spontánne stretli pohľady, asi štyri až päť sekúnd otvorených okien do duše. Pohľad prerušil zvuk sprevádzajúci zatváranie dverí, sklopila zrak dole a ja som vedel, že sme to obaja cítili. Vnímal som ako sa mi nalieva do penisu krv. Jemné chvenie, zrýchlený dych a tep srdca.

Už nikdy sme sa nestretli.

Môj najviac intímny zážitok po dlhej dobe.

Môžem si za to sám. Žiaden vážny vzťah som nemal potrebu budovať, netušil som ako, bol som naivný, hlúpy, arogantný a neskúsený. Nikto mi nepovedal čo ti vzťahy dokážu dať a čo navždy vziať a ako každý som sa to musel naučiť sám. Bolelo to, keď som ľúbil a sklamal sa, bolelo to zistiť, že svet nie je romantickým filmom. Koľko krát som potom túto bolesť spôsobil zase ja, posunul skúsenosti sĺz a bezsenných nocí ďalej.

A tu zrazu dospelý muž, ktorý sa bojí intimity.

Boji sa zároveň aj plytkých vzťahov a tak sám seba drží v nejakom zvláštnom medzisvete dvoch protichodných možností.

Milovať, to chce odvahu. Dôverovať, to chce odvahu. Pustiť niekoho k sebe…

Je to vôbec ešte možné? Vo svete kde si cuckoldi nechávajú šukať svoje manželky. Kde otcovia rodín fajčia potajme vtáky iným mužom niekde v aute. Je možné vo svete, ktorý voláme dospelý, svete nevery a lží skutočne niekoho milovať? Aj tak po roku či dvoch tie hormóny odznejú a už iba zdieľame koncept monogamie a naše bytie sa často zúži na výchovu potomstva. Ubehne ďalších desať rokov a my sa už navzájom nespoznávame. Po ďalších desiatich sa nenávidíme a vyčítame si zničené životy. Neplatí to určite všeobecne, iba opisujem skúsenosti z môjho okolia a tie sú žiaľ vo väčšine takéto, pokiaľ ste mali šťastie na lepšie okolie, úprimne vám to prajem.

Vravím si, že sa na to celé vyseriem, tieto kresťanské hodnoty, ktoré sa nás urputne stáročia snažia presvedčiť o svojej pravde. Nechcem žiť monogamiu, partnerstvá na celý život, to ale neznamená, že nechcem s tými ľuďmi priateľstvá do konca našich dní. Túžim spoznávať a znova a znova sa zamilovať, pokiaľ to bude možné. Prežívať radosť z niečoho nového, šukať s novými ženami. Chcem sa navrátiť do dávnych dôb, keď sme ešte boli súčasťou prírody.

Možno je tá pravá intimita mať okruh svojich pár priateľov, s ktorými to môžem všetko zdieľať a nemusieť mať žiadne filtre.

Možno mi tu na to bude reagovať nejaká psychologička a zhodnotí, že som zranený z minulých vzťahov. Možno bude mať aj pravdu, ale môže to dopadnúť aj tak, že ju nakoniec budem škrtiť mojim opaskom a dávať jej výprask, pretože v bolesti prežíva svoje chvíle slobody, alebo mi bude fajčiť vtáka u nich doma na gauči, kým je jej manžel na rybách. Mimochodom, koľko žien podvádza svojich partnerov, keď sú na rybách a koľko z tých mužov v tom istom čase podvádza svoje partnerky? Ryby sú iba iným pomenovaním úniku, úteku pred rodinnými problémami, partnermi či deťmi. Úniku pred sebou samým, k sebe samému. Do sveta kde ako manžel a otec fajčíš vtáka inému mužovi, kde ako manželka a matka prosíš milenca, aby sa vystriekal priamo do teba a potom sa takto necháš vylízať.

Intimita nie je iba milovať jeden druhého, intimita je vedieť si povedať o svojich túžbach, myšlienkach, démonoch a trápeniach a byť jeden pred druhým samými sebou. Ibaže, povedz svojej žene, že si gay. Povedz svojmu mužovi, že ťa sexuálne nevie uspokojiť . Povedz, že si si ho honil nad tou mladou susedou a že by si chcel šukať s mladými ženami. Nech si do tej rovnice každý dosadí to svoje. Keby sme začali našu intimintu zdieľať, neostal by kameň na kameni, prial by som si to vidieť.

Imtimita je hlavne vedieť byt úprimný sám ku sebe..