Jane

Prehrabával som sa v knihách v jednej starej zaprášenej knižnici v malom kníhkupectve na rohu ulice. Už ani neviem, čo presne som hľadal. Možno som len tak bezcieľne snoril v tých knihách a možno som hľadal niečo do
života. V tej dobe som začínal hrať poker, tak som pravdepodobne chcel príručku, prípadne nejaké tipy na rýchlu výhru.
Každopádne som nenašiel nič, čo by mi pomohlo, tak som odišiel naspäť do toho upršaného počasia. Zdvihol som si límec na kabáte a kabát si zapol až ku krku.
Naproti v jednom bare som videl čiernovlasú ženu menšej postavy, ako sa usmieva a roznáša kávu.
Prišiel som bližšie a vošiel dnu.
Sadol som si ku stolu a nenápadne ju pozoroval.
"Adam?"
spýtala sa ma.
"Áno, som Adam, a ty si...?" pozeral som sa na ňu pozorne a v tom mi to došlo.
Jane. Tmavovlasá
Jane, s ktorou som chodil na tvorbu dramaturgie, alebo na stretnutia anonymných alkoholikov. Priveľa kurzov som nenavštevoval, ale ona bola určite z toho prvého.
"Ahoj Jane," postavil som sa a objal ju. Mala na sebe čierne saténové nohavice a bielu blúzku, ktorú mala zapnutú až ku krku, ale gombíky na nej boli tak napäté, že držali len tak-tak. Musela mať veľké
prsia.
"Dáš si niečo?" spýtala sa.
"Jasné,
dám si presso s mliekom a škótsku," objednal som si.
Usmiala sa a jej hlboké hnedé oči žiarili. Sadol som si a čakal, kým mi to prinesie.
"Ako sa máš?" prišla o chvíľu s kávou a whisky.
"No, myslím, že sa nemám až tak zle,
pomaly to ide. Snažím sa spestriť si každý deň niečim iným,
nech sa v tom ľahšie časom zorientujem. Niekedy mi splývajú
všetky dni do jedného, a tak ani neviem, čo sa kedy dialo, či aký
je deň. Ty mi povedz, ako sa máš," usmial som sa na ňu a odpil si z kávy.
"Adam, za hodinu končím, počkaj ma tu, zavriem a sadnem si k tebe," navrhla.
Tak som tam tak sedel, vypil kávu a objednával si jednu whisky za druhou.
Jane zatvorila kaviareň a sadla si ku mne. Priniesla fľašku whisky a pohár aj pre seba.
"Tak rozprávaj, ako sa máš?"
Povedala mi, že žije s chlapom, s ktorým ani nechce byť, ale už mali naplánovanú budúcnosť, samozrejme, ešte predtým než sa z neho stal idiot a ignorant.
Máme to všetci v sebe, zo všetkých z nás sa časom stanú idioti, ktorých nič neserie. Alkoholici
čumiaci na futbal, alebo hokej sediaci pri fľaši piva niekde, kde to nemá ani význam ani budúcnosť.
Mali spolu dom na Peter
Avenue s malou záhradkou a ružami, novou poštovou schránkou a bielym laťkovým plotom.
"Nie že by som ho nemala rada, ale už ma ničím nepriťahuje. Je to všetko už úplne iné ako na začiatku," povedala mi.
"To tak býva, väčšinou sa to dostaví po rokoch," odpovedal som a dopil pohár.
"No,
veď my sme spolu už niekoľko rokov. Ale tento pocit prišiel až
potom, čo som ho prichytila, ako bozkáva jednu kolegyňu z práce.
Tvrdil, že spolu nič nemali, ale ja tomu aj tak neverím."
A
to je druhá strana mince, ked už neveríš, je zbytočné niečo
ťahať ďalej, minulosť má dlhé lakte a vždy ťa dobehne, pokiaľ
to dovolíš. Nechcel som sa tváriť najmúdrejšie, ale niečo na tomto bolo.
Mal som s tým svoju vlastnú skúsenosť. Ak je raz niečo stratené, nemá význam s tým bojovať. Je to len môj osobný názor.
"A ty si mu to vrátila, alebo sa to snažíš ignorovať?" spýtal som sa a nalial obom do pohára.
"Snažím sa nahovárať si, že má pravdu a nestalo sa nič," odpovedala Jane zamyslene.
Usmial som sa,
dopili sme fľašu a rozlúčili sa pri dverách.
Jane som odvtedy nevidel týždne, ale raz za čas mi nechala poštu v maily. Písala väčšinou o práci, ako jej kvitne záhrada a čo robila v daný
deň. Jedného večera mi prišiel mail, v ktorom bola len jej fotka v červenom spodnom prádle. Bez textu, len fotka. Prezeral som si tú
fotku niekoľko minút.
Postavil sa mi.

"Si krásna,"
odpísal som jej, "len škoda tých záväzkov."
Odoslal som správu a čakal, čo bude nasledovať.
Týždne nenasledovalo nič.
Chodil som po herniach a hral poker, kde sa dalo. Niekedy som vyhral, niekedy nie. Keď som si spočítal, koľko času a peňazí som do toho investoval, bol som, našťastie, stále v pluse. Myslím, že ma to aj bavilo. Bolo to niečo, pre čo som bol stále zaneprázdnený. A podľa mňa je pozitívne byť
zaneprázdnený a dávať zabrať svojej mysli. Trénuje to pamäť a nepripadáte si časom hlúpy.
Bol som v herni, kde sedelo niekoľko hráčov, niekoľko stroskotancov a zopár existencií,
ktoré hádzali mince do automatu a hrali na klavíri.
"Adam?"
Otočil som sa a za barom stála Jane, opäť krásna ako naposledy, ako na fotke, ako vždy.
Mala čiernu košeľu s veľkým výstrihom,
ktorá jej obopínala hruď. Sadol som si k baru a ona mi hneď
naliala škótsku.
"Nevidela som ťa dlhé mesiace, ako sa maš?" začala konverzáciu.
"Myslím, že stále tak isto," odpovedal som, "hľadám potešenie a utrpenie zároveň."
Jej oči sa upierali na mňa a dotkla sa ma rukou.
"Buď tu so mnou, kým neodídu ľudia, býva to tu prázdne," navrhla.
Sedel som pri pive a sledoval, ako sa herňa vyprázdňuje. Onedlho zamkla Jane dvere za posledným hráčom. Prešla do rohu miestnosti na gauč a vyzliekla si blúzku.
Podišiel som k nej. Pobozkala ma a rukou mi prešla medzi nohy.
Pozeral som jej do očí. Vedela, na čo myslím ja a ja som vedel,
na čo myslí ona.
Povedala len, "tým sa netráp" a stiahla mi nohavice. Vytiahla mi ho von a prešla po ňom jazykom.
Rozopol som jej podprsenku a položil si ju na gauč. Bozkávali sme sa. Mala čiernu sukňu a ružové nohavičky. Otočil som si ju zadkom a jazykom jej prešiel po pyskoch. Vzdychala, ale zostala na
štyroch. Po chvíli sa otočila ku mne, položila na gauč mňa,
vyzliekla mi tričko a svojim jazykom mi prechádzala po bruchu až k vtákovi. Strčila si ho celý do úst. Bolo to perfektné. Bola nadržaná tak ako ja. Obaja sme nevedeli vydržať, kým ho do nej dám. Posadil som sa na gauč, nohavičky som jej dal na stranu a ona si ho zaborila do seba. Posúvala sa hore a dole a ja som jej bozkával prsia a jazykom prechádzal po bradavkách. Po chvíli som ju otočil zozadu a šukal ju, koľko sa do nej zmestilo. Držal som ju za vlasy a ona vzdychala. Otočila sa a hodila ma naspať na pohovku. Sadla si na mňa a jazdila, ako najlepšie vedela. Nechty mi zabárala do pŕs a škriabala ma. Držal som ju za boky a obaja sme vzrušene vzdychali. Ľahla si na mňa, zdvihol som jej zadok a zase som ju šukal, ako som najrýchlejšie vedel. Spravila sa s veľkým krikom, na čo som sa spravil aj ja a postriekal som jej zadok a chrbát.
Obliekli sme sa a sedeli v herni až do rána. Jane ma zaviezla domov.
Myslím, že nám to obom stúplo príliš do hlavy a obaja sme si uvedomovali následky. Na istú dobu sme sa odmlčali. O niekoľko dní som sa dozvedel, že Jane tam už
nepracuje. Ani na mail mi už nikdy neodpísala.
V jeden deň o niekoľko mesiacov neskôr som predsa len dostal od nej správu.
Vysvetľovala mi všetko, ako čo bolo, dozvedel som sa, že je stále s tým istým chlapom, v tom istom dome.
Moje ďalšie kroky viedli preč z mesta. Časom som si uvedomil, že nie ja som ten, čo hľadá potešenie a utrpenie zároveň, ale bola to ona.
Zamotávala sa niekde v svojom vnútri s niečím, čo už dávno nedávalo zmysel a nemalo ani význam.
Plietla sa jej do toho jedna nová
cesta za druhou, ktorú, samozrejme, nevedela využiť. Následok prílišného pohltenia niečím, čo ju pevne drží.
S Jane sme sa už nevideli a ani sme sa viac nekontaktovali.
Pevne verím, že ešte stále žije v dome na Peter Avenue s bielym plotom, ružami,
čerstvo natretou schránkou a užíva si svoje šťastie.