Bola horúca letná noc, vzduch v paláci ťažký od kadidla a vína. Messalina ležala na lôžku pokrytom purpurovými hodvábmi, jej zlaté šaty ledva držali na opálenej koži. Tmavé vlasy jej padali na plecia, oči žiarili ako dva drahokamy plné túžby. Keď Lucius vošiel, v brnení pokrytom prachom z cesty, zastavila ho pohľadom. „Generál,“ precedila pomaly, hlasom sladkým ako med, „Kartágo môže počkať. Dnes večer si môj.“ Stála, bosá, šaty jej skĺzli na zem jedným ladným pohybom. Ostala nahá, len s náhrdelníkom z perál, čo sa jej ligotal na hrudi. Lucius zmeravel, jeho kokot sa už napínal pod tunikou, ale tváril sa, akoby ho to neohúrilo. Messalina sa priblížila, jej prsty šikovné ako hady. Chytila mu hrudný plát brnenia, rozopla ho a s rachotom ho hodila na zem. „Si príliš oblečený,“ zašepkala a dlaňami mu prešla po hrudi, svaloch tvrdých ako mramor. Trhla mu tuniku, roztrhla ju na dvoje, odhalila jeho široké ramená a brucho plné jaziev. Hrala sa s ním. Pomaly mu oblizla krk, jazykom prešla po jeho tepne, kde mu bilo srdce ako vojnový bubon. Rukami mu zablúdila na boky, šikovne rozviazala opasok, až mu tunika skĺzla dole úplne. Jeho vták vyskočil, tvrdý, žilnatý, pripravený. „Kurva, Lucius,“ zasmiala sa Messalina, „tvoj kokot je ako rímska légia – neporaziteľný.“ Chytila ho do ruky, pevne, špičkou palca krúžila po žaludi, kým on nezavrčal od rozkoše. Kľakla si pred neho, jej pery ho obkolesili – najprv jemne, potom hlboko, až mu vták zmizol v jej ústach. Hrala sa s jeho guličkami, štipkala ich, cmúľala, kým on nechytil jej vlasy a nepritlačil ju bližšie. „Ty nymfa špinavá,“ zastonal, ale ona sa len uškrnula a pokračovala. Keď ho vytiahla, bol mokrý od jej slín, lesklý ako meč po boji. Postavila sa, pritlačila sa k nemu celým telom. Jej pička, už vlhká ako Tiber po daždi, sa otierala o jeho stehno. „Cítiš, ako po tebe chcem?“ zašepkala a chytila jeho ruku, vtlačila mu ju medzi nohy. Prsty mu skĺzli do jej mokrej kundy, cítil, ako horí, ako pulzuje. Messalina zastonala, jej šťava mu stekala po dlani, a ona sa na ňom začala vlnovať, akoby ho chcela pohltiť už len tým. „Pridaj sa,“ zasyčala náhle a lusknutím prstov privolala otroka – černocha menom Zeno, svalnatého obra s kožou čiernou ako eben. Stál tam, nahý, jeho kokot obrovský, tvrdý ako stĺp v Koloseu. Lucius sa na chvíľu zarazil, ale Messalina ho chytila za bradu. „Chcem vás oboch. Sendvič pre cisárovnú.“ Zeno pristúpil, jeho ruky ju zdvihli, akoby bola perie. Lucius sa postavil za ňu, jeho vták sa oprel o jej zadok, kým Zeno jej roztiahol stehná. Messalina sa zasmiala, divoko, ako šelma. „Jebte ma, vy kurvy!“ zavrčala, a oni poslúchli. Lucius jej vrazil kokot do zadku, tvrdo, až vykríkla. Zeno jej pičku roztiahol prstami a vrazil do nej svojho obra – pomaly, ale neúprosne. Bola plná, natiahnutá, ich pohyby ju rozdrvili medzi sebou. Sendvič bol divoký. Lucius jej šľahal do zadku, jeho boky plieskali o jej kožu, Zeno jej pičku drvil, jeho kokot ju vyplňoval až po okraj. Messalina sa vlnila, jej nechty sa zarývali do Zenových ramien, jej ústa chytali Luciov dych. „Kurva, áno, jebte ma tvrdšie!“ kričala, jej šťava tiekla po Zenových stehnách, mokrá, horúca, lepkavá. Bola z nich taká vlhká, že každý pohyb čľapol, jej pička cmľaskala, zadok sa otváral a zatváral okolo Luciovho vtáka. Zeno zrýchlil, jeho čierny kokot v nej búšil ako baranidlo, kým Lucius jej šepkal do ucha: „Ty špinavá kurva, cítiš, ako ťa trháme?“ Ona len vzdychala, stonala, jej telo sa triaslo od rozkoše. Keď cítila, že sa blíži, chytila Zenovu hlavu, pritiahla ho na bozk, jej jazyk mu tancoval v ústach, kým Lucius jej štipkal bradavky, až boli červené. Prvá vybuchla ona. Jej pička sa stiahla okolo Zenovho kokota, šťava z nej striekala, omočila mu brucho, stehná, kvapkala na podlahu. „Kurva, áno!“ zrevala, jej telo sa zmietalo, no oni ju nepustili. Zeno do nej vrazil ešte párkrát, až zastonal – hlboko, zvieraco – a vystrekol do nej, jeho semeno sa miešalo s jej šťavou. Lucius ju nasledoval, vyťahujúc vták zo zadku, postriekal jej chrbát, boky, horúce prúdy jej stekali po koži. Messalina sa otočila, ešte zadýchaná, a znova sa pustila do Luciovho kokota. „Chcem viac,“ zasyčala, kľakla si a oblizovala ho, cmúľala jeho žaluď, až bol znova tvrdý. Potom sa postavila, roztiahla nohy a chytila ho za vlasy. „Jeb ma ešte raz,“ prikázala. Lucius ju zdvihol, nabodol ju na svoj vták a šiel do nej tvrdo, stojac, jej stehná okolo jeho pásu. Pička jej čľapkala, šťava stekala po jeho nohách, omočila ho celého, kým ona kričala: „Áno, ty môj generál, rozjeb mi tú kundu!“ Keď cítil, že je znova na kraji, položil ju na lôžko, rozťahujúc jej nohy dokorán. „Chcem vidieť, ako striekaš,“ precedil a vrážal do nej, kým jej pička nevybuchla znova. Tentoraz to bolo ako vodopád – šťava z nej striekala na jeho brucho, hruď, dokonca mu kvapky dopadli na tvár. Chytil ju za boky, vytiahol vták a vystrekol na ňu – na jej prsia, brucho, všade. Potom sa sklonil, jazykom zlízal každú kvapku jej šťavy zmiešanú s jeho semenom, cmúľal jej kožu, kým ona neochabla, vyčerpaná. Zeno stál opodiaľ, jeho kokot ešte mokrý, a sledoval ich s úškrnom. Messalina sa prevalila na bok, pery mala opuchnuté, telo lepkavé od potu, šťavy a semena. „Kartágo počká,“ zašepkala a zasmiala sa – hlboko, zvrhlo. Lucius ležal vedľa nej, dych mu pískal, a vedel, že túto noc nezabudne. Rím mohol horieť, ale oni už boli spálení.
