Vymrdal som ju v galérií

Na tú akciu som šiel bez konkrétneho cieľa, ale s otvorenou hlavou. Občas sa len hodí byť v miestnosti, kde sa miešajú pohľady, víno a predstavy. Slušne oblečené ženy, dobrý bar, nie príliš hlasná hudba – to je prostredie, kde sa dejú veci medzi vetami. Nie nahlas. Ale presne tam, kde to má silu.

Bolo to v staršej industriálnej budove prerobenej na galériu Otvorenie novej výstavy, pár rečníkov, prípitky. Nič, čo by ma dvíhalo zo stoličky. No v takýchto večeroch nikdy nejde o to, čo visí na stenách. Ale kto stojí v rohoch.

Zbadal som ju v momente, keď som si bral druhý pohár. Presne ten typ ženy, ktorú si všímajú všetci, ale nikto si nedovolí k nej priblížiť len tak. Zrelá, hrdá, presne upravená. Dlhé vlasy stiahnuté dozadu, pery v jemne vínovej, kostým tak perfektne sadnúci, že na nej každý detail pôsobil nedotknuteľne. Na sebe mala čierne lodičky, tenké hodvábne pančuchy a vôňu, ktorú necítiš všade – nie bežný parfém, ale niečo ťažké, intímne, živočíšne.

Bola sama. Stála pri stene, pohár v ruke, ľavú nohu jemne prekríženú pred pravou. Nie okázalo, ale elegantne sebavedome. Pozorovala miestnosť, nie ako zvedavá návštevníčka, ale ako kurátorka atmosféry.

Videl som pohľady mužov. Dvaja sa pri nej pristavili, obaja zahanbene odišli po pár vetách. Ten pocit som poznal. Nie je to arogancia. Len žena, ktorá vie, kto je, a očakáva, že ty to budeš vedieť tiež – ešte predtým, než otvoríš ústa.

Prišiel som až k nej, ale nestal som jej čelom. Oprel som sa bokom o barový pult, objednal si rum a v tichu počkal.

„Niečo vám na mne nesedí, alebo sa len bojíte opýtať?“

Hlas mala krásny, úsmev a smiech nádherný, všetko pod kontrolou.

„Sedí mi na vás toho až príliš. Skôr sa snažím nespôsobiť si problém.“

„Aký presne?“

„Že mi po tomto večere nebudete chýbať. Ale budem mať chuť vás znova nájsť.“

Mlčala. Ale ostala. Žiadne predstieranie, žiadne hranie sa na nedostupnú. Len veľmi presne čítala, ako dýcham, ako sa pozerám, kedy som ticho a kedy nie.

„Ste tu s niekým?“

„Nie. Ale viem, že sa to čoskoro zmení.“

„Tak rýchlo?“

„Mám svoj vek. Nestrácam čas.“

„To máme spoločné.“

Otočila sa mierne bokom ku mne.

„Budem úprimná. Nemám náladu na divadlo. A nechce sa mi hrať žiadnu hru.“

„Ani ja. Ale ak už si tu, zaslúžiš si zážitok, ktorý si večer bude pamätať, nie?“

„Si si istý, že práve ty ho vieš ponúknuť?“

„Nie som zvyknutý sa pýtať, čo smiem.“

Oprela si lakeť o bar a naklonila sa bližšie. Ucítil som jej parfém naplno.

„Problém je v tom, že v tomto priestore niet kam ísť.“

„To len pre tých, čo nevedia, na koho sa obrátiť.“

„A ty vieš?“

„Viem všetko, čo v tejto chvíli potrebujem vedieť.“

Odišiel som bez slova. Len som zmizol smerom k organizátorovi. Mal som v hlave jednu jedinú vec – miesto pre nás. Tiché, uzavreté, neosvetlené. Miesto, kde sa nedáva pozor. Miesto, kde sa dejú veci.

Po pár minútach som sa vrátil. V ruke klúče. Zastavil som sa pri nej, ani som sa nepozrel.

„Chodba vzadu. Dvere vpravo. Značenie žiadne. Ale sú otvorené – pre nás.“

Pozrela sa mi do očí. Dlhšie. Bez úsmevu. Potom len jedno slovo:

„Vezmi ma tam.“

Dvere sa za nami zavreli s tlmeným klapnutím. Stáli sme v kancelárii a medzi nami bolo ticho. Bez slov. Bez otázok.

Oprela sa chrbtom o stenu, pohár držala stále v ruke.

„Takže tu si ma chcel zavrieť?“ „Nie. Tu si prišla, lebo si chcela, aby sa konečne niekto rozhodol za teba.“

Prešla si jazykom po pere. Pomalý pohyb, čistá výzva. Podišiel som k nej, vzal jej pohár z ruky, odložil ho na skriňu. Chytil som ju pod krkom. Nie tvrdo. Ale tak, že zrazu prestala dýchať plytko.

„Od tejto chvíle nerozhoduješ. Ale budeš si pamätať každú sekundu.“

Pomaly som ju pritlačil chrbtom o stenu, naše telá sa spojili, len jej podpätky jej dávali ešte výhodu výšky. Skĺzol som rukou po jej stehne, pod sukňu, a zachytil kraj pančuchy. Teplá, hladká koža. A spod nej už cítiť napätie. Nohavičky mala čipkované, vlhké. Jemne som cez ne prešiel prstami, len naznačil pohyb.

„Už si premýšľala, ako to bude?“ „Ešte nie. Ale viem, že si ma z toho večera vybral presne.“

Stiahol som jej sukňu nižšie, potiahol pančuchy aj nohavičky až pod kolená. Zostala stáť takmer nahá od pása dole, opretá o stenu ako najdrahšia trofej. Prstami som vošiel do jej pičky. Bola už pripravená. Pomaly, jeden, dva prsty, hĺbka, rytmus. Zatvorila oči, hlavu zaklonila, ale nenechal som ju utiecť. Zobral som jej bradu medzi prsty a držal ju pohľadom.

Potom som si rozopol nohavice.

„Otoč sa. Ruky na stôl.“

Otočila sa bez rečí, vystrčila zadok. Sukňu som jej nechal vyhrnutú, pančuchy len pod kolenami. Prvé prirazenie bolo tvrdé, bez váhania. Ston. Krátky. Potlačený. Chytil som ju za boky a začal udávať tempo.

Silné, presné prírazy. Každý zakončený nárazom stehien o jej zadok. Rukou som jej zatlačil medzi lopatky. Zohla sa viac. Druhou rukou som jej chytil vlasy, omotal okolo ruky a pritiahol si ju ešte tesnejšie. V tej polohe sa mi úplne otvorila. Pička napnutá, mokrá, odovzdaná.

„Si celá moja. A dnes večer sa spravíš, keď ja poviem.“

Zastavil som. Rýchlo, nečakane. Otočil som ju, chytil ju pod kolenami a položil na stôl. Sukňu som nechal hore, prsia vytiahol spod blúzky a podprsenky, bradavky tvrdé ako gombíky. Začal som jej ich cmúľať, hrýzť, zatiaľ čo som do nej opäť vnikol. Tentokrát čelom k nej.

Jemne som jej kúsal krk, bozkával ústa, rukou jej držal stehno a pritláčal ho až k stolu. Pomaly. Hlboko. Každý pohyb precítený. Pozrela sa mi do očí. Oči lesklé. Ústa pootvorené.

„Chcem, aby si si so mnou robil, čo chceš.“ „To už robím.“

Zodvihol som ju. Jej nohy okolo môjho pásu, chrbát opretý o stenu. Rukami som ju držal pod zadkom, jej váha mi sadla presne. Začal som prirážať opäť, tentokrát zospodu, tvrdšie, surovejšie. Vzdychala mi do krku. Pazúrmi sa mi zarezávala do ramien.

Odtiahol som sa. Položil ju na kolená.

„Otvor ústa. A drž oči na mne.“

Zobrala si ho do úst bez zaváhania. Pomaly. Jazyk jej kĺzal po žaludi, ruka po koreni. Dívala sa mi do očí a sala to presne tak, ako to robia ženy, ktoré vedia, že tým rozbíjajú mužov.

Chytil som ju za hlavu a sám si určoval tempo. Zabočila krk, zmenila uhol. Cítil som, že je to skúsená kurvička, ale s noblesou.

„Zaslúžiš si to na tvár. Ale ešte nie teraz.“

Vytiahol som sa jej z úst a položil ju na chrbát na stôl. Nohy hore.

„Chcem ťa poriadne roztiahnuť.“

Pritlačil som jej kolená k ramenám a začal ju opäť šukať naplno. Tvár mala červenú, dýchala prerývane, rukami sa držala okraja stola.

Moje prírazy boli teraz tvrdé, rytmické, každé zakončené zvukom kože o kožu. Stôl sa hýbal pod nami. Vzduch v miestnosti bol hustý. Jej stehná mi šľahali po bokoch. Vzdychala, ale ticho – ako žena, ktorá si vychutnáva každý centimeter muža v sebe.

Cítil som, že som blízko.

„Kde to chceš?“ „Na jazyk.“ „Tak si kľakni.“

Kľakla si medzi moje nohy, vzala ho do ruky a začala honiť. Rýchlo. Mokro. Pootvorené ústa, jazyk pripravený. Pri posledných ťahoch som jej vystrekol priamo na jazyk, do úst, po perách. Nevyhýbala sa tomu. Podržala to v ústach, potom prehltla.

Pozrela hore.

„To bola len ochutnávka, však?“ „Nie. To bola večera.“

Pokračovanie zajtra :)