Spolužiak, sauna a nevypovedané - I.

Keď Noro zastavil pred domom, motor ešte chvíľu ticho mrmlal, kým ho nevypol. Masér ho už čakal. Vyšiel na verandu a prehodil si cez seba kardigán. Podvečerný vzduch bol ťažký a vonku sa stmievalo ako v spomienkach.
„No konečne,“ ozval sa masér a oprel sa o zárubňu.
„Prepáč, tá cesta tu je ako cesta Slovenska za demokraciou, nekonečná. Ale našiel som to podľa fotky čo si mi poslal,“ zasmial sa Noro a zatvoril dvere na aute. „Vyzerá to tu úplne inak ako som si to predstavoval.“
„Starneš, kamarát.“ Všimol si pod pouličnou lampou príliv sivých vlasov na Norovej hlave. „ Veď aj ja. Len ja som sa medzitým stal človekom, čo polieva levanduľu a chodí spať pred polnocou.“
Noro sa usmial a podal mu ruku, ale namiesto klasického stisku sa krátko objali, ako dvaja chlapi, ktorí vedia, že niečo z ich minulosti ostalo nevypovedané, ale nie zabudnuté.
„Díky, že ma necháš prespať. Ten pracovný týždeň bol maratón. V Brne hotel, v Bratislave vo firme v hosťovskej pri magistrále... tu je úplne že boží kľud, tu si aspoň oddýchnem,“ povedal, keď vošli dnu.
„Dúfam, že sa ti tu bude dobre spať. Nik sa zatiaľ nesťažoval.“ poznamenal masér a naznačil smerom k dverám spálne. „Aj že ti bude vyhovovať paplón a tak.“
„Verím. Neboj, Zmizík, zima mi nebude. Ak bude, vleziem za tebou,“ uškrnul sa Noro, len tak, medzi rečou. Masér sa ostro naň pozrel, keď začul starú prezývku zo školy, aj chcel niečo povedať, ale nechal to tak. Vlastne mu to aj dobre padne, počuť to hrozné slovo „zmizík“ z jeho úst.
Dom bol útulný, voňal po dreve a eukalypte, ktorý bol vo váze. V celom dome bolo tlmené svetlo, z repráku na stene hral jemný ambientný podmaz. Noro prešiel k oknu a zadíval sa do záhrady.
„A ešte tu máš aj saunu? Fakt si to tu prerobil na oázu.“
„No... keď máš celý deň myšlienky kde všade, večer potrebuješ miesto, kde sa ťa nič nechytá – len para a ticho.“
„Znie to skoro ako filozofia,“ poznamenal Noro a odložil si tašku.
„Chceš ju vyskúšať? Je už predhriata. Máš hodinu jazdy za sebou, potí sa ti duša.“
„Zmizík, to znie lepšie než víno, na ktoré sa teším. Dáme tú saunu.“
Masér kývol a zamierili do kúpeľne. Noro sa začal vyzliekať, trochu nenútene, no predsa akoby s vedomím, že ho niekto sleduje. Tričko si vyzliekol rýchlo, ale pri páse sa na chvíľu zastavil.
Masér sa vrátil z kúpelni už v kilte a keď ho zbadal polonahého automaticky sa otočil chrbtom, aby mu nechal súkromie, ale oči mu na okamih zabehli do zrkadla. V ňom videl Nora tak, ako si ho pamätal pred rokmi. A zároveň nie.
To telo nebolo telom chlapca, akého poznal na strednej. Býval trochu kostnatý, s úzkymi ramenami, ale už vtedy v ňom bolo niečo, čo si všímal ako mu na telesnej pri šplhu napínali trenírky a uvoľnili priezor ku gulkám, ako mu z nohavíc v sprchách na chvíľu vykĺzol penis, keď si rýchlo obliekal slipy, ako keby si nevšimol pohľady druhých. Masér tie obrazy nosil v sebe ako niečo zakázané a pritom krásne, ako sen, ku ktorému sa človek stále vracia. Niekedy len tak, potichu, večer, keď je sám.
A teraz bol ten obraz pred ním znova, ale živší, zrelší. Noro si práve rozopol nohavice a nechal ich klesnúť na členky. Nohy mal pevné, stehná ochlpené, trochu opálené. Zostal stáť len v spodkoch. Tie si potom, ako by nič, stiahol dolu, a rýchlo si cez boky obmotal kilt.
Masér sa oprel o skrinku a na chvíľu len vnímal, ako mu v hrudi zašumela túžba. Pripomenulo mu to pocit, keď na školskom výlete pozoroval Nora, ako si na brehu jazera vymieňa mokré plavky. Vtedy mal pocit, že sa ho celý svet na chvíľu prestal týkať, lebo celé jeho vedomie sa sústredilo len na ten obraz.
„Čo je?“ ozval sa Noro s úsmevom, keď zbadal jeho pohľad.
Masér sa usmial, nenápadne si napravil uterák cez plece.
„Nič... len že niektorí chlapi zreli ako víno. Ty si asi dobrý ročník.“
„No... akurát trochu šumím v hlave. Ale telo drží, čo môže.“
Obaja sa zasmiali, no v tom smiechu bola aj jemná iskra. Ako keby medzi nimi niečo prebliklo. Nenazvané, zatiaľ bez tvaru.
Masér vzal z poličky fľašu s vodou a prehodil si cez plece druhý uterák. „Tak a teraz sa budeme musieť trochu prebehnúť cez dvor.“
„V tom kilte? To som ešte nikde nezažil. Alebo teda... možno raz,“ dodal Noro s úsmevom.
Odomkol bočné dvere a vpustil ich do jemného večerného chladu. Vzduch vonku bol ostrý, no čistý, s vôňou trávy a vlhkej hliny. Prešli úzkym chodníkom cez záhradu bosí. Na oblohe sa roztiahla sivá prikrývka oblakov, ale pod strechou sauny už slabé oranžové svetlo vytváralo na skle zlatý obrys. Noro si prehodil uterák cez plece, kilt mu jemne vial okolo stehien.
„To je ale luxus,“ zamrmlal, keď otvoril sklenené dvere a pocítil horúčavu, ktorá sa mu okamžite oprela o hruď. „To máš lepšie ako v Podhájskej, Zmizík?“ hodil ponad plece a usmial sa. Masér sa zasmial.
„Pamätáš sa, na naše hodiny telesnej výchovy? Ako si bol neobratný gymnastike? Tvoj pokus o salto bol legendárny.“
„Hej, vtedy si ma chytil pod pazuchy a skoro si mi vyklbil rameno,“ odvetil masér so smiechom.
„No keď si sa nikdy nepozeral tam, kam ostatní. Vždy si si všímal niečo iné. Myslím, že to bolo vždy pod úrovňou pása.“
Masér sa usadil na lavicu a chvíľu mlčal. Ukrytý v tých spomienkach. Noro si práve rozväzoval kilt a masér mu uhol pohľadom. Lenže nie celkom. Periférne sa mu do zorného poľa vkradla silueta tela, ktoré ho roky prenasledovalo vo fantáziách. Bolo to telo z telocvične, telo z predstáv, ale teraz bolo skutočné, blízko a zrelé. Noro si sadol, kilt sa mu zhrnul vyššie a odhalil sa bez ostychu. V kútiku oka to masér zazrel. Ten penis nosil v predstavách. Tie aj spochybňoval, vravel si, či si ho správne pamätá. Teraz ho zazrel znova a bolo to opoznávanie svedka na polícii, bol to on? Ten čo ho má v predstave.
„Zmizík...“ oslovil ho Noro ticho, „si bledý ako stena. Teplo ti nerobí dobre?“
„Nie, to len... to len nostalgia,“ odvetil. A naozaj — vracali sa mu tie dávne chvíle, ako kedysi pozeral spoza sprchy v šatni a len predstava Norovho tela mu rozbúchala srdce.
„Nostalgia, hej?“ Noro sa natiahol po vedro s vodou a polial kamene. Para sa prudko zdvihla a skryla ich na chvíľu v bielej hmle. „A teraz ma vidíš celý, nie len za zaparenou sklenenou tabuľou polepenou nálepkami, čo našli študenti v časopisoch.“
Masér sa zasmial, ale pod tou smiechovou maskou sa mu napäl každý sval. Noro sa k nemu otočil, trošku bližšie, ich stehná sa skoro dotýkali.
„Niečo sa v tebe deje, Zmizík. Cítim to.“
Masér prehltol a pozrel mu do očí.
„Vieš, Zmizík… ja som vždy cítil, že si iný,“ prehovoril Noro a díval sa pred seba do pary, ako by tam čítal odpovede.
„Iný?“ Masér sa pousmial, ale bol to úsmev opatrný, skoro obranný.
„Nie v zlom. Len… už na strednej som si kládol otázky. Prečo si nikdy nešiel po babách ako ostatní. Prečo si bol taký tichý, vždy bokom, ale v šatni si si nás všetkých nenápadne prezeral, ako keby… ako keby si vnímal veci inak.“
„A ty si to už vtedy všimol?“ Masér sa naňho otočil, zaskočený, ale trochu dojatý.
„Nie vtedy úplne, nie. Až oveľa neskôr. Vieš, keď si to povedal na tej prvej stretávke… že si gay… všetko mi začalo dávať zmysel. A čuduj sa svete, necítil som šok. Skôr úľavu. Ako keď si v skladačke čo hráme s deťmi konečne nájdeš ten správny dielik, čo celý čas chýbal.“
Obaja sledovali ticho svoje odrazy v skle pred nimi, za ktorým sa už do tmy ponorila celá záhrada.
„Máš niekoho?“ opýtal sa Noro.
Masér sa na chvíľu odmlčal, dýchal zhlboka vlhký horúci vzduch. Potom ticho prehovoril: „Nemám. Ani teraz, ani dlhšie… Ale nesťažujem sa, občas sa nejaký prehrešok nájde.“
„Prehrešok?“ Noro sa k nemu otočil s iskrou v oku. „To znie tajomne.“
Masér sa usmial. „Také malé úlety, sem-tam. Skôr než vzťahy. Intimita sa dá prežiť aj inak…“
„Tak napríklad?“ Noro sa uškrnul, ale v očiach mal skutočný záujem.
„Masáže,“ odvetil masér jednoducho. „Popri práci robím masáže. Na uvoľnenie napätia, spomienok, túžob. A niekedy sa cez ten dotyk… niečo otvorí. A pre mňa je to intímnejšie než hocaký rozhovor.“
Noro chvíľu mlčal. Potom sa zľahka predklonil, oprúc sa o vlastné kolená.
„To ma fascinuje. Ty a masáže? Akože ja... Nikdy som sa nedokázal tak uvoľniť. Akože... Vždy tam bola nejaká bariéra. Ako keby som si chránil svoje vlastné telo pred dotykom.“
Masér naňho pozrel s tichým pochopením. „Možno len čakalo na správnu chvíľu. Alebo na správne ruky.“
Ich pohľady sa stretli, ticho sa medzi nimi zhustilo ako para v saune. Noro si nenápadne napravil kilt, ktorý sa mu zhrnul vyššie, ale ten pohyb len odhalil viac, než skryl.
Masér sa ticho nadýchol, ako by si v sebe ešte raz prešiel odvahu, ktorú roky nemal. Potom prehovoril, trochu zachrípnuto:
„Vieš… ja som bol do teba zamilovaný. Vtedy, na strednej. Veľmi. Ticho, hlúpo, jebnuto.“
Noro naňho pozrel, neuhol očami, ani sa nezasmial. Len prijal slová, akoby ich poznal už dávno, len čakal, kedy padnú nahlas.
„Pamätám si,“ pokračoval masér, „ako si mi po telocviku prehodil uterák cez hlavu. Bolo to nič… sranda… Ale ja som si ten dotyk pamätal týždne. Teda nielen dotyk, kedže si stál predomnou nahý a tak... No, nosil som si ťa v hlave ako obraz. Ako sen, čo sa nikdy nesplní.“
Noro mlčal, jemne sa oprel lakťami o kolená, pozrel do drevenej lavice pod sebou. Potom pomaly, s rozvahou povedal:
„Zmizík… mne nikdy nenapadlo, že sa do mňa niekto takto díva. Ja som ťa vždy bral ako kamaráta. Fakt. Ani mi to vtedy nedošlo.“
„Viem,“ povedal masér a pokrčil ramenami. „Ani si nemusel. Bolo to moje. Nemohol som nič povedať. Teda mohol. Ale neviem čo by sa dialo. Vieš, jak to myslím.“
„Ale teraz,“ pokračoval Noro, trochu tichšie, ako by tie slová skúšal nahlas prvýkrát, „keď tu sedíme, len tak… po rokoch… Nie, nie som ako ty. Ale… viem asi čo cítiš.“
Masér naňho pozrel, oči jemne rozšírené, dych sa mu spomalil.
„Neviem, čo z toho budem mať ja,“ pokračoval Noro s jemným úsmevom, v ktorom bola úprimnosť aj neistota, „ale… ak by ti to niečo dalo… ak by ti to po všetkých tých rokoch niečo vrátilo… môžem byť tvojim prehreškom. Pre dnešnú noc.“
Masér nespúšťal z neho pohľad, v očiach sa mu leskla zmes dojatia, túžby a bázne.
„Nejde mi len o telo,“ zašepkal.
„Ani mne nie,“ odpovedal Noro. „Ale ak je to spôsob, ako splatiť dlh mladosti a hlúposti.“
„Vieš,“ začal masér potichu, „nie je to len o tej chvíli, keď si mi hodil uterák na hlavu. Je to o všetkých tých momentoch, keď som ťa vnímal inak. Tvoje pohyby, to ako si sa smial, ako si stál v šatni a rozprával si sa s ostatnými, len tak v tých zelených slipoch akoby sa nič nedialo. Ale ja som vtedy sotva dýchal.“
Noro sa pousmial. V parnom šere sa mu leskli oči. „Zmizík, ty si pamätáš akej farby som mal slipy? Tieto som nenávidel, to mi kúpili fotrovci.“
„Vedeli čo robia. Tie neboli pre teba, ale pre môj pohľad. V nich si mal krásne gule.“
„Gule... už vidím, cez čo si si ma zbytočne idealizoval.“
„Nie, práveže nie,“ odvetil masér. „Idealizoval som si ťa presne takého, aký si bol. S tým telom, ako si mal také jemné tehličky len na jednej strane brucha. S tým, ako ti z vlasov kvapkala voda, keď si vyšiel zo sprchy, a ty si si ich len pretrel dlaňou…“ odmlčal sa. „Mal som ťa v hlave celé roky. Každý záhyb, každý náznak… aj to, čo som nikdy nevidel.“
Noro sa zasmial, krátko, úprimne.
„Tak to ťa asi trochu sklamem. Veď čo mám ja… má každý druhý chlap.“
„Pre mňa nie,“ povedal masér vážne. „Pre mňa si bol vždy ten, koho som si predstavoval, keď som si niečo zakazoval.“
Na to Noro chvíľu nereagoval. Potom si len uvoľnil uzol na kiltovej osuške, nechal ju skĺznuť po stehnách a položil ju vedľa seba na lavicu.
„Toto má každý priemerný chlap. Pozri sa!“
Masérov pohľad skĺzol k jeho penisu, ktorý ozaj nebol ničím výnimočný navonok, ale aj tak vylúdil tajomný úsmev na jeho tvári.
„Snáď nás neuvidia susedia,“ poznamenal Noro so smiechom a rozvalil sa tak, ako keby sa len chcel schladiť. „Pozri si ma. Kým mám odvahu. Lebo zajtra možno poviem, že som sa len zaparil.“
Masér naň hľadel akoby to bolo naposledy. Nenásytne, ale s bázňou.
„Si krásny,“ šepol. A myslel to ako poctu, nie kompliment.
Noro si ho premeral a potom sa uškrnul. „A čo? Nechceš sa dotknúť? Nech máš kompletný obraz.“
„Ty sa smeješ, ale ja to myslím vážne,“ odpovedal masér ticho.
„Ja viem. Práve preto sa usmievam.“
Na chvíľu sa nič nepohlo, len para pomaly stúpala a obtekala ich telá ako hmly z pamäti. Vlhké, spomalené, obaja akoby zabudli, že sedeli v horúčave.
„Počkaj… koľko už sme tu?“ ozval sa masér, keď sa mu na čele zrážali kvapky potu do očí. Nevediac či to povedal v obrane, ale naozaj so strachu z tepla.
Noro pozrel na drevený časovač. „Viac než pätnásť. Tipujem, že sme sa upiekli.“
„Poďme von. Kým ešte vládzeme stáť.“
Otvorili dvere. Výdych pary sa rozbil o nočný chlad a dvaja nahí muži v parnom oblaku vystúpili von, akoby sa zrodili z tepla.
Noro, bez kiltu, s istotou muža, ktorý už nemá čo skrývať, ostal stáť na dlažbe a skryl sa za zástenu pri saune. Vzduch ich šokoval, ale aj prebral.
Masér si len držal kilt voľne v rukách a prešiel k Norovi. Dýchali rýchlo, z plných pľúc. Para, ktorá sa ešte držala ich tiel, stúpala k oblohe ako duch tej chvíle. A potom Noro spravil pohyb, ktorý nebol dohodnutý.
Vzdychom, takmer nebadane, vzal masérovu ruku a pritiahol si ju k bokom. Pomalým, takmer tichým pohybom mu dlaň položil na svoje bedrá, trochu nižšie. Masér sa nezmohol na slovo. Cítil pod prstami jeho kožu takú teplú, takú hladkú.
A pod tou kožou to najcennejšie jeho vlastný sen, hmotný a pokojný, dýchanie medzi stehennými svalmi. Noro sa nepozeral priamo na neho. Ich čelá boli blízko, ale pohľady sa vyhýbali.
„Takto?“ spýtal sa Noro ticho, akoby ho to stálo všetku odvahu, ktorú zozbieral za tie roky.
Masér prikývol. Oči ešte privreté, pery mierne pootvorené, ako by práve jeho dych bol jediným jazykom, ktorým dokázal odpovedať.
Jeho dlaň sa nehýbala. Teplo pod kožou, jemné napätie, pokoj, ktorý sa v ňom rozlieval ako tichý výbuch. Presne takto si ho predstavoval celé tie roky.
Teraz bol už dlhší, než si pamätal z videnia. Vtedy to trvalo len pár sekundu. Teraz...
teraz ho držal v ruke. Cítil pod bruškom dlane, ako sa koža jemne napla.
Žaluď sa oprel o prsty, ťažký, trochu zľahka lepkavý od potu či vzrušenia.
Bol krásny. Masívny. Tvarovaný ako niečo, čo príroda kreslila bez studu.
„Nič zvláštne, nie? Každý chlap má… niečo podobné,“ pokračoval Noro, trochu obranným tónom snažiac sa pre seba vyrovnať situáciu k normálu.
Ale masér si pamätal. Pamätal si aj to, ako sa mu o tom snívalo, že raz sa ho bude môcť dotknúť. A tá dlaň teraz hovorila za celé roky mlčania.
„To, že mlčíš, neznamená, že sa ti to nepáči…?!“
Norove slová už boli jemnejšie. Skoro šepot, ale nie vystrašený.
Masér by aj chcel niečo povedať. Ale nechcel narušiť tú chvíľu, kde sa jeho vnútro konečne mohlo nadýchnuť. Nie, nebol to len penis. Tento najhebkejší penis, ktorý sa zdal byť hebký ako zamat, niečo tak zvláštne. Bol to Noro, celý v tej chvíli zhustený do toho, čo pred rokmi unikalo očiam a teraz sa odhaľovalo ruke.
V hlave si len hovoril:
„Presne takto… takto som si ho predstavoval. Širší v koreni… žaluď o niečo hrubší, ako by mal byť. A tie žily, ako potoky na mape, ktorú poznám naspamäť, ale nikdy som po nej necestoval. Zamatový na dotyk.“
„Ak ti to pomôže... tak pokojne dýchaj, Zmizík. Ja sa nezlomím.“
Tentoraz sa masér ticho zasmial, ale neodpovedal. Zato dlaňou jemne pohol. Len tak, ako sa hladí niečo, čo si dlho hľadal a nechceš to pokaziť slovom.
Stáli stále zadýchaní, s parou, čo sa zrážala v ich vlasoch a na ramenách.
Noro nič nehovoril. Iba sa pozrel naňho. Ticho, akoby mu pohľadom odovzdal kľúč.
Potom len povedal:
„Rob so mnou, čo chceš, Zmizík.“

Ak chceš, aby poviedka pokračovala daj lajk či koment. Ak sa ti páčila - urob to isté. Ak sa ti postavil, odfoť a neboj sa poslať. Taká recenzia veľmi poteší.. :-)