Lenkina búrka

Bolo piatok krátko po dvanástej a ja – devätnásťročný druhák na univerzite – som si skrátil cestu domov popri svojej starej základnej škole. Mrholenie prešlo do hustého dažďa práve vo chvíli, keď som míňal ošúchanú bránu; v závetrí pod strechou vchodu som zbadal známu siluetu.

Lenka, moja bývalá učiteľka slovenčiny, ktorá bývala v paneláku hneď cez cestu, práve odomykala domové dvere. Zdvihla hlavu, oči jej zablysli rozpoznaním a kývla mi, aby som sa schoval k nej pod strechu. Jedným dychom dodala: „Poď, než nás oboch spláchne.“ To bol ten drobný most, ktorý preskočil medzi učebnicovou zdvorilosťou a nečakanou blízkosťou.

Vlhké pramene vlasov jej obopínali tvár a kým hľadala kľúče, so smiechom podotkla: „Aspoň vidím, že nie som jediná skracovačka ciest.“ Z tmavej chodbičky to bolo pár krokov k jej bytu na prízemí – dosť času, aby mi stihla pošepkať, že manžel je služobne preč a ona konečne počuje vlastné myšlienky.

Vošli sme dnu a ja som ucítil zmes kávy, čerstvo vypratých závesov a jej jemného parfumu. Zhodila premočený trenčkot, kopla topánky k stene a odfrkla: „Do riti, toto počasie mi hrá presne na nervy – a môj ‚drahý‘ by aj tak nadával, keby som mu začala kvapkať na parkety.“ Hodila na mňa rýchly pohľad, v ktorom sa miešalo rozčúlenie s úľavou.

„Prepáč, Martin, dnes som náladová ako október. Ale keď už si tu…“ – ironicky sa uklonila – „nech nechytíš zápal pľúc. Vezmi si suché veci z manželovej skrine. Aj tak si ich už dávno neváži.“

Podala mi mäkký uterák, bavlnené tričko a tepláky. Kým som sa v kúpeľni prezliekal, počul som, ako za dverami posťažovala: „Vieš, roky sa cítim ako dekorácia. A pritom – ešte stále mám čo ponúknuť, no nie?“

Zasmial som sa a cez škáru v dverách odvetil: „Pamätám si, ako na vás na maturite zízali otcovia spolužiakov. Lenka, vy ešte stále otáčate hlavy.“ Zasmiala sa – krátko, ale úprimne. „Hlupaňa, čo bola vždy verná,“ zamrmlala skôr pre seba.

Keď som vyšiel zo sprchy, mala na sebe dlhý svetlý župan priviazaný len ľahkým uzlom. Napriamená, s mierne zdvihnutou bradou, pôsobila ako herečka čakajúca na prvú repliku. „Moja sprcha žiarli,“ pokrčila plecami a zmizla za dverami.

O chvíľu sa vrátila – tentoraz v tenkej bavlnenej nočnej košeli, vlasy obtočené do voľného uzla. Postavila na čaj a sadla si oproti mne. V kuchyni šumela kanvica a dažďové kvapky bubnovali na parapet.

„Páči sa ti, čo vidíš?“ spýtala sa bez okolkov, prsty obkrútené okolo hrnčeka.

Namiesto vykrúcania som jednoducho prikývol.

Lenka sa pousmiala, ale v očiach mala neistotu ženy, ktorá roky počúvala ticho. „Si prvý, kto to povie nahlas, odkedy sa môj manžel zahľadel do silikónových sekretárok. A vieš čo? Možno som neskutočne naladová – a práve preto mu šliem na nervy – no stále som žena, ktorá túži byť viditeľná.“

Vstala, prešla ku mne a položila mi dlaň na líce. „Neboj sa ma, nie som porcelán,“ zašepkala. Jej hlas bol pevný, no praskal v ňom hlad po dotyku.
Milovali sme sa pomaly. Jej dotyky boli skúsené, no zároveň plné nehy, akoby presne vedela, kde sa dotknúť, aby ma zbavila posledných zvyškov neistoty. Cítil som, ako sa pod jej rukami moje telo uvoľňuje, napätie mizne a mení sa na číre očakávanie.

Pozerala mi do očí, jej pohľad prenikavý a plný túžby, no zároveň taký, v ktorom som videl úprimnosť a zraniteľnosť. Bolo to, akoby mi dovoľovala nahliadnuť do jej duše, a ja som jej dôveru opätoval. Viedla ma s jemnosťou, akoby presne vedela, že to, čo sa deje medzi nami, nie je o pomste, ale o jej tichej, nenápadnej premene.

Pomaly som sa natiahol a odhrnul uterák, ktorý jej ešte zakrýval prsia. Odhalil som ich plnú, kyprú krásu, ktorá ma odjakživa fascinovala. Jej bradavky boli stvrdnuté, lákavé, a ja som cítil, ako sa mi dych zrýchľuje. Jemne som ich pohladil, potom ich privinul k ústam a nasával ich sladkú chuť. Lenka zavzdychla, prsty sa jej zaryli do mojich vlasov, a ja som cítil, ako jej telo reaguje na môj dotyk.

Jej plné, ženské telo, ktoré som si kedysi len predstavoval, bolo teraz priamo predo mnou, živé a dýchajúce. Cítil som jej vôňu, zmes kávy, čerstvého prádla a jej vlastnej, opojnej arómy, ktorá mi celkom zatemňovala myseľ. Pohladil som jej boky, potom stehná, cítil som hebkosť jej kože, plnosť jej kriviek. Každý dotyk bol pre mňa objavom, novým vnemom, ktorý ma ponáral hlbšie do tohto opojného zážitku.

Jej ruka ma jemne chytila, a s prekvapujúcou istotou ma viedla tam, kde sme obaja túžili byť. Pocítil som teplé, vlhké teplo jej vnútra, ktoré ma objalo. Lenka hlboko vzdychla, a jej prsty sa mi zaryli do ramien.

„Je to… je to v poriadku?“ opýtal som sa ticho, aj keď mi srdce búšilo ostošesť a pochybnosti sa miešali s vzrušením.

Pozrela na mňa s očami plnými horiacej túžby. „Je to viac než v poriadku,“ zašepkala s hlasom plným rozkoše, ktorý mi prešiel až do kostí. „Prosím, pokračuj. Potrebujem to. Tak veľmi to potrebujem.“

V tej chvíli mi druhou rukou chytila zátylok, pritiahla si ma k sebe a pobozkala ma. Nebol to bozk z povinnosti, ani jemné dotknutie. Bol to dravý, nenásytný bozk, v ktorom bolo cítiť roky potláčanej túžby. Ťahala mi pery, akoby chcela ochutnať každý kúsok mojej úst, a potom mi vrazila jazyk do úst, preplietala ho s mojím, viedla tanec, ktorý ma celého opil. Jej vzdychy sa menili na tiché stonanie, a ja som cítil, ako sa jej telo napína s každým naším pohybom.

„Len takto… presne takto,“ šepkala mi do úst pomedzi bozky, jej dych horúci a vlhký. „Potrebujem to. Teraz. Nenechaj ma čakať.“

Cítil som, ako sa mi telo spevňuje s každým jej dotykom, s každým jej povzbudivým šepotom. Bol som vzrušený, možno viac než kedykoľvek predtým. Vedel som, že nesmiem skončiť príliš rýchlo, že tento okamih musí trvať. No bolo neskutočne ťažké udržať sa, keď ma takto viedla. V tej chvíli som bol jej, a ona bola moja.

„Si taký krásny,“ zašepkala mi do ucha, jej hlas bol chrapľavý od vzrušenia. „Chcem cítiť, ako veľmi ma chceš. Cítiť tvoje vzrušenie, tvoju tvrdosť. Rob to, len takto. Vždy sa mi páčili mladší muži… a konečne mám to, čo som vždy chcela.“ Jej pery sa mi dotkli krku a jemne ma pohladili. „Aká som len bola blbá, že som toto doteraz nevyužila.“ Jej slová ma hnali vpred, jej povzbudzovanie, priznanie jej vlastnej túžby, ma zbavovalo všetkých zvyškov hanby a neistoty. Cítil som, ako sa jej telo podo mnou vlní v čoraz silnejších vlnách rozkoše, a vedel som, že pre oboch je to oslobodzujúci okamih.

Jej hlas bol čoraz hlbší, prerývaný vzdychmi a tichým stonaním, ktoré ma privádzalo do šialenstva. Tie zvuky, tie hlboké, úprimné prejavy rozkoše, ktoré sa jej drali z hrdla, ma vzrušovali viac než čokoľvek iné. Vedel som, že sa blížim ku koncu, už som to nemohol ovládať. Posledný náraz a ja som sa s námahou vytiahol, cítil som, ako sa moje telo chveje. Jej bruško sa zalesklo pod svetlom, keď som naň vypustil horúci prúd ejakulátu.

Lenka sa na mňa pozrela s usmievavými očami, v ktorých hrala spokojnosť a uvoľnenie. „Už mám oveľa lepšiu náladu,“ povedala s úsmevom, ktorý prechádzal až do jej očí. „Ale kľudne si to mohol pustiť aj do mňa, to nie je žiadny problém. Viem, že si slušný chlapec a nechodíš za každou...“ na chvíľu sa odmlčala, hľadajúc to správne slovo, „...za každou pipkou.“ Pohladila ma po líci a jej pohľad bol plný vďačnosti a novonadobudnutej nádeje. „A vieš čo? Chcem to častejšie.“