Prichadzas ku mne prvykrat. Tvoje kroky su tiche, opatrne… ale vnutri? Tam horis. Vzrušenie a nervozita sa striedaju ako prudke narazy vetra. Zastavis pred dverami, zaklopes jemne - a ja uz viem. V tom klopani je vsetko. Prosba. Vzrusenie. Odovzdanie.
Otvorim. Nase oci sa stretnu. Tvoje zrenicky su rozsirene, dych plytky. A ja v tom pohlade citam presne to, co som potreboval a chcel: tichu prosbu, aby som ta ovladol. Neodpovedam slovami. Len cuvnem, necham ta vstupit dnu. Zavriem dvere. Ticho. Iba tvoje dychanie a energia, ktora medzi nami vibruje. Intenzivne, ako pred burkou.
Zlozis kabat. Stojis predo mnou v tenkej bluzke, bez podprsenky. Bradavky ti tvrdnu uz len z mojho pohladu. Vsimnem si to. Ty vies, ze som si to vsimol. A tiez vies, ze sa nebudeme hrat na zdvorilosti.
Pristupim k tebe. Ruku ti polozim na krk. Jemny dotyk, pevna pritomnost. Tvoje telo stuhne - nie zo strachu. Zo vzrusenia. Neuhnes a robis spravne.
Vezmem ciernu satenovu satku a bez dalsich slov ti ju uviazem cez oci. Pevne. Pohodlne. Stracas zrak, ale ziskavas pocit uplnej kontroly. Necitis hrozbu. Len vedenie…
