Noc v objatí hôr

Vybrali sme sa s kamarátkou stanovať do hôr. Cesta bola dlhá a náročná, ale ani jeden z nás nedal najavo únavu - smiech a rozhovory nás držali pri nálade. Prechádzali sme lesom, občas sme zastali pri potoku alebo malej vyvýšenine, aby sme si oddýchli a obdivovali výhľad. Denisa bola uvoľnená, šibalsky sa na mňa usmievala, a jej prítomnosť ma držala v dobrej nálade aj napriek ťažkým batohom, ktoré sme vláčili na chrbte.

Keď sme konečne našli malú čistinku na rozloženie stanu, chvíľu sme tam len tak stáli a obzerali sa okolo. Vetvičky sa jemne pohybovali vo vetre, vzduch bol čistý a chladný a hory vyzerali pokojne. Pomáhal som jej so stanom - ona držala plachtu, ja som napínal kolíky - a smiali sme sa, keď sa niečo nepodarilo alebo keď kolíky nechceli zapadnúť. Bola vtipná, sebavedomá a každý jej pohľad mal v sebe niečo odvážne, ba priam až provokatívne.

Po rozložení stanu sme si pripravili jednoduchú večeru na malom prenosnom variči. Sedeli sme blízko seba s horúcim čajom v rukách a rozprávali sa o všeličom - o výhľadoch, o cestách, o tom, čo by sme robili, keby sme tu ostali dlhšie. Vzduch bol chladný, ale pri nej som sa cítil príjemne a pohodlne. Jej blízkosť vo mne vyvolávala napätie - pohľady, ktoré sa zdržali o chvíľu dlhšie, než bolo bežné a jemný úsmev, ktorý naznačoval, že sa za ním niečo skrýva.

Keď sa začalo stmievať a hviezdy sa pomaly objavovali na oblohe, presunuli sme sa do stanu. Sedeli sme oproti sebe a hoci sme sa tvárili, že je všetko len priateľské, bolo jasné, že ide o niečo viac. Jej pohľady a dotyky naznačovali, že sa deje niečo neplánované a vzrušujúce.

Sedeli sme blízko seba a postupne sa dotýkali čoraz viac. Bola odvážna, vedela, čo chce a nechal som ju viesť situáciu. Napätie medzi nami bolo intenzívne. Náruživo sme sa bozkávali a dlaňami mapovali naše čoraz viac odhaľujúce sa telá. V stane panovala zvláštna atmosféra - ticho hôr, šum vetra vonku, no my sme boli sústredení len jeden na druhého.

Nakoniec sme sa unavení zvalili vedľa seba a nechali atmosféru doznieť. V stane bolo ticho a bolo počuť len ako sme obaja zrýchlene dýchali. Ležali sme vedľa seba a cítili, ako sa napätie pomaly uvoľňuje. Chvíľu sme sa rozprávali a postupne sa nechali unášať tmou a príjemnou únavou okamihu.

Ráno sme si privstali, aby sme mohli pozorovať východ slnka. Vonku bolo ešte chladno, ale obloha sa sfarbovala do oranžova a zlatista. Sedeli sme vedľa seba, pozorovali horizont a cítili, ako nás tá chvíľa znovu spája.

Po chvíli sme sa vrátili do stanu, pritúlili sa k sebe a znovu sa oddali jeden druhému. Bolo to spontánne, intenzívne a prirodzené - presne tak, ako predtým, bez slov, úplne sústredení jeden na druhého.

Keď túžba odznela, zostali sme ešte chvíľu ležať vedľa seba, šepkajúc sa rozprávali a užívali si ticho horského rána. Bolo príjemné byť len tak spolu, cítiť teplo toho druhého a nemyslieť na nič iné.

Po chvíli sme sa postavili a pustili sa do prípravy raňajok. Čas pomaly plynul a nás čakalo ešte balenie a cesta domov. Postupne sme zbalili stan, usporiadali veci do batohov a vydali sa naspäť dolu po horskej ceste plní zážitkov a splnených túžob...