IV. Keď sa telo rozhodne skôr

Keď som za sebou zavrela dvere bytu, mala som pocit, akoby som si vyzliekla poslednú vrstvu sebakontroly. V kaviarni som bola pokojná, uhladená, schopná hrať sa na normálnosť, no tu nie. Tu som bola len ja a telo, ktoré si odmietalo pamätať pravidlá. Oprela som sa chrbtom o dvere o sekundu dlhšie, než bolo potrebné, vnímala som vlastný dych, teplejší, hlbší a prsty mi jemne pulzovali, akoby si pamätali, že sa ho nedotkli. A práve to bolo na tom najhoršie. Účtenku som položila na stôl opatrne, takmer s rešpektom. Hlúposť. Len papier. A predsa som sa na tie slová pozerala, akoby sa mohli zmeniť, ak im budem venovať príliš veľa pozornosti. Ak cítiš to, čo cítim ja… zašepkala som si pre seba a skúšala sa zastaviť. Pripomenúť si, že toto predsa nie som ja. Lenže bola som. A to ma desilo viac než čokoľvek iné. Rozum sa mi ozýval presne a chladne, ako hlas prednášajúceho: má manželku, je starší, je to projekcia, reakcia na stres, na únavu, na preťažený nervový systém. Dopamín. Oxytocín. Trochu adrenalínu. Všetko sa dá vysvetliť. Lenže telo sa nevysvetľovalo. Telo si pamätalo spôsob, akým sa na mňa pozrel, akoby som bola niečo, čo sa neanalyzuje, ale cíti. Ako keby som bola odpoveď, nie otázka.

„Nezavoláš,“ povedala som nahlas. Zavolať by znamenalo počuť ho. A ja som presne vedela, čo by jeho hlas mohol urobiť s mojou predstavivosťou. Napísať… to som ešte vedela obhájiť sama pred sebou. Slová sú bezpečné. Slová držím pod kontrolou. Aspoň som si to nahovárala. Ráno som sa zobudila s napätím medzi lopatkami a zvláštnym tlakom nízko v bruchu. Keď som si obliekala tričko, látka sa mi dotkla pokožky citlivejšie než zvyčajne, akoby bolo všetko zosilnené. Mobil som držala v ruke dlhšie, než som chcela, a potom som napísala:

„Dobré ráno. Dúfam, že som si včera niečo nenamýšľala.“

Odpoveď prišla takmer okamžite.

„Dobré ráno. Nenamýšľala.“

Zovrelo ma. Len jedno slovo navyše a ja som mala pocit, že mi to povedal potichu, blízko ucha. Napísala som:

„Ani neviem, ako sa voláš.“

Chvíľu bolo ticho, potom odpísal:

„Možno je to tak zatiaľ lepšie. Ale ak chceš vedieť…“
Jeho meno som si v duchu zopakovala pomaly, niekoľkokrát, akoby som skúšala, ako znie v mojom tele.

Vzápätí prišla ďalšia správa:
„A ty? Ako ťa mám volať, keď na teba myslím?“

Zadržala som dych. Doslova. Medzi stehnami, v hrudi, v hrdle sa mi niečo stiahlo a zároveň otvorilo.

„Júlia,“ odpísala som skôr, než som si stihla rozmyslieť, či chcem byť taká odkrytá.

„Hodí sa k tebe,“ prišlo späť. „Znie jemne. Ale nie nevinne.“

Plecia sa mi nepatrne stiahli dozadu, chrbát sa vyrovnal, akoby ma niekto sledoval. Akoby ma videl presne tam, kde som sa sama snažila nepozerať.

„Nemala by som ti písať,“ napísala som. Bola to pravda. A zároveň prosba, aby ma neposlúchol.

„A predsa to robíš,“ odpísal. „Presne tak, ako sa na mňa pozeráš.“

Prsty som mala položené na displeji, no nehýbali sa. V hlave som cítila jeho pohľad, pomalý, sústredený, akoby si ma vyzliekal nie telom, ale pozornosťou. A to bolo omnoho intímnejšie.

„Nevieš, ako sa pozerám,“ namietla som.

„Viem dosť na to, aby som chcel vidieť viac.“

Tá veta tam zostala visieť. Ťažká. Nabitá.

Po dlhej chvíli som napísala:
„Nechcem byť niekde, kde budem musieť predstierať.“

Odpoveď prišla pomalšie. Premyslene.
„Poznám miesto. Ticho. Chata. Neutrálne. Bez ľudí. Bez tlaku. Len my… a slová.“

Len slová, zopakovala som si v duchu a cítila, že obaja vieme, že to pri slovách len neskončí . Keď som mobil odložila, sedela som nehybne a vnímala vlastné telo, napäté, pripravené, rozpoltené medzi tým, čo by malo, a tým, po čom túži. Nevedela som, či tam pôjdem. Nevedela som, kým budem, keď sa na mňa znovu pozrie. Vedela som len to, že ak sa stretneme, už to nebude hra mysle. Bude to hra pravdy.