Nadýchni sa pomaly.“
Jej hlas bol tichý, no v tej chvíli ho vnímal intenzívnejšie než čokoľvek iné v miestnosti.
Ležal vedľa nej na mäkkej podložke, oči privreté, zatiaľ čo teplé svetlo sviečok kreslilo tiene po stenách.
Neponáhľala sa. Nič od neho nechcela. Len aby dýchal.
Spolu s ňou.
Najprv mu to prišlo zvláštne.
Príliš jednoduché.
Príliš pokojné.
No po pár minútach začal cítiť, ako sa jeho telo mení. Napätie v ramenách pomaly mizlo. Myšlienky sa spomaľovali. A každý jej nádych akoby neviditeľne vplýval aj na ten jeho.
Ležala tesne pri ňom.
Nie úplne dotknutá.
Len tak blízko, aby cítil jej teplo.
„Skús ma nevnímať očami,“ zašepkala.
„Len dychom.“
Nadýchol sa hlbšie.
Vzduch voňal po olejoch, jemnom dreve a ženskej pokožke. Keď vydýchla, podvedome sa jej prispôsobil. Pomalý nádych. Ešte pomalší výdych.
A zrazu medzi nimi vzniklo niečo zvláštne.
Nie vzrušenie, ktoré prichádza rýchlo a hlučne.
Skôr tiché napätie, ktoré sa pomaly rozlieva telom.
Posunula sa bližšie.
Ich dych sa začal miešať. Jej pery boli len pár centimetrov od jeho tváre a on mal pocit, že každý nádych prechádza priamo cez ňu. Cez jej pokoj. Cez jej energiu.
Nikto z nich sa neponáhľal.
Prsty mu jemne položila na hruď.
„Tam to cíť,“ povedala potichu.
Pod jej dotykom si prvýkrát uvedomil, ako plytko dýchal celý svoj život. Ako veľmi bol stále pripravený utekať, kontrolovať, premýšľať.
A ako neuveriteľne intenzívne môže byť obyčajné spomalenie.
Keď sa ich čelá jemne dotkli, miestnosť zostala úplne tichá.
Počuť bolo iba dych.
Jeden pomalý.
Druhý ešte pomalší.
A medzi nimi niečo, čo sa nedalo vysvetliť slovami.
