Najhoršie na tom bolo, že sa ho takmer nedotýkala.
Sedela oproti nemu v tlmenom svetle, nohy pomaly prekrížené pod sebou, a iba ho pozorovala.
Ten pohľad bol pokojný… a zároveň nebezpečne intenzívny.
Nevedel od nej odtrhnúť oči.
Medzi nimi bolo ticho, v ktorom sa dalo cítiť úplne všetko. Každý nádych. Každý pohyb. Každé nepatrné priblíženie.
„Cítiš to?“ opýtala sa potichu.
Prikývol.
Samozrejme že to cítil.
To zvláštne napätie, ktoré nevzniká z rýchlych dotykov ani z nahoty. Ale z očakávania.
Z toho, že sa nič nedeje… a pritom sa deje úplne všetko.
Postavila sa a pomaly prišla bližšie.
Tak blízko, že cítil teplo jej tela. Jemnú vôňu oleja na pokožke. Tichý dych pri svojom krku.
No stále sa ho nedotkla.
A práve to ho privádzalo do šialenstva.
Prsty mu položila na hruď až po nekonečne dlhej chvíli. Len jemne. Takmer nežne.
No jeho telo reagovalo okamžite.
Usmiala sa, akoby presne vedela, čo s ním robí.
Jej pery sa zastavili tesne pri jeho.
Jeden centimeter.
Možno menej.
Stačilo by sa pohnúť.
Ale neurobila to.
Namiesto toho mu pomaly prešla dlaňou po krku, po ramene, po vnútornej strane ruky… a každý ten pomalý dotyk vnímal intenzívnejšie než čokoľvek predtým.
Zavrel oči.
Mal pocit, že miestnosť je zrazu menšia. Teplejšia. Hustejšia od energie medzi nimi.
Keď ho konečne pobozkala, bolo to pomalé a hlboké. Nie hladné. Skôr vedomé. Akoby si chcela vychutnať každú sekundu toho momentu.
A práve vtedy pochopil, že najväčšia túžba niekedy nevzniká z toho, čo dostaneš okamžite.
Ale z toho, čo prichádza pomaly.
A ty?
Zažil si niekedy také apätie, pri ktorom stačil jediný pohľad alebo dotyk a cítil si viac než pri obyčajnej vášni?
Napíš do komentára svoj názor alebo skúsenosť :)
