Náročná služba

Mal som za sebou dvanásť hodín na nohách, v hlave mi hučalo z pacientov a hnusneho svetlá neoniek. Sedel som na vyšetrovani a len tak tupo civel do steny. Vtom vošla ona. Tá naša inak totálne profesionálna kolegyňa s ktorou cez deň komunikujem len v odrážka ch teda ak vôbec. Vyhovuje nám to tak. ​Zavrela dvere, vedeli sme, že okolo nie je nikto. Pozrela sa na mňa. Žiadne divadlo, žiadne reči. Vedela čo chce. Ja tiež. Mala na sebe tie klasické modré zdravotnícke gate ale vrchný diel uniformy bol rozopnutý nejako viac ako býva zvykom.​Môžeš?? Lebo ja už dnes explodujem povedala unaveným hlasom.​Postavil som sa, chytil ju za boky, začali sme sa bozkávať. Stiahol som si nohavice, eozipol už úplne jej košeľu. Pod ňou mala tie pevné krásne nie príliš veľké prsia. Keď som jej zašiel rukou medzi stehná, už bola úplne pripravená. V stoji som ju otočil ​a bez zbytočných rečí som do nej vošiel. ​​Bolo to rýchle, surové a presne také, aké sme obaja po tom šialenom dni potrebovali. Žiadna romantika, len čistá chémia a adrenalín, že každú chvíľu niekto zaklope, že privezú urgent. Minúta, dve, ešte ​ tri silné prírazy a obaja sme sa triasli v kŕči.​O päť minút neskôr už sedela za stolom a dopisovala hlásenie. Ja som v duchu za ňu ďakoval. Sme opäť len kolegovia, ale obom sa nám dýchalo o dosť ľahšie. Ďakujem.