Na šatách sa leskli drobné koráliky a zvonku doliehal šum hosťov, no v izbe bolo ticho, ktoré sa dalo načúvať. Janka stála pri okne a prstom kreslila orosený oblúčik po skle. „O pol hodiny,“ povedala, skôr sebe než mne. „Viem,“ usmial som sa a zostal opretý o rám dverí, akoby nechcel vyplašiť krehký okamih, ktorý sa medzi nimi usadil.
„Vieš, čo je na bielej najviac nebezpečné?“ spýtala sa. „Že má pamäť.“ Dvihla sukňu o chlp vyššie, len toľko, aby cítila, ako sa látka pohne na stehnách. Na jej tvári sa miešala nevinnosť s poznaním – a ja som zrazu pochopil, že práve táto zmes je dôvod, prečo sa jej dych zrýchľuje a jeho hlas mäkne.
„Ak pôjdem uličkou bez…“ nedopovedala. Nepotrebovala. Medzi slovami zostal priestror, do ktorého sa vmestila celá hodina – presne tá, ktorú sme si odniesli len my dvaja. Pristúpila bližšie a dlaňou mi prešla po saku, po klope, po hrdle, akoby testovala moje odhodlanie.
„Neponáhľaj sa,“ zašepkal som jej, a pritom som vedel, že to nie je pravda – čas sa skladal na kôpku pri dverách ako pozvánky, ktoré ešte treba rozoslať. Janka sa zasmiala potichu, tak, že sa jej smiech nezachytil o zrkadlo. Prsty si zvlhčila na pere, akoby podpísala tiché priznanie, a potom pozorne, opatrne skontrolovala vlastné hranice – nie preto, aby ich porušila, ale aby vedela, kde sa začína jej „áno“.
„Chcem si ťa niesť so sebou,“ povedala. Nebola to prosba, skôr rozhodnutie. A z toho rozhodnutia sa stal dotyk – nie hlučný, nie unáhlený, len taký, ktorý stačí na to, aby sa ticho v izbe posunulo o kúsok bližšie k nám. Na okamih som sa zohol, prameň jej vlasov som pretiahol medzi prstami a ucítil som jemnú vôňu spreja, čo si do nich ráno včesala. A ešte vôňu nášho milovania.
„O pol hodiny,“ pripomenula znova. Povedala, keď ma objímala na posteli. „Stihneme,“ odpovedal som jej. A naozaj sme stihli – nie preto, že by sme sa akokoľvek ponáhľali, ale preto, že v tej miniatúrnej večnosti medzi dvoma údermi srdca sa dá prežiť všetko podstatné. Keď napokon zavrela dvere, biela si zachovala svoju pamäť – nie škvrnu, nie hriech, len tajomstvo, ktoré sa nosí na koži a pozná ho iba ten, koho sa týka.
Krátko pred poludním vykročila po koberci. Hostia vstali, orgán sa nadýchol. Janka sa usmiala – nie pre fotografov, ale pre mňa. Pre mňa, sediaceho v kostole, v lavici pre hostí. Nie pre jej nastávajúceho, jej manžela. Ale pre mňa.
Medzi prstami si niesla teplý dotyk malej, súkromnej pravdy a vedomie, že niekedy sa najhlasnejšie veci dejú potichu. Medzi mužom a ženou.
