Navždy otrokom (súťažná)

Šukal ju drsne. Jej pička sa vlnila a čvachtaním dávala najavo, ako veľmi súhlasí s nasadeným tempom. Prsia tvrdé, prehnutá v drieku. Vedel že jej čas sa blíži a ten jeho spolu s ňou. Obliny láskal nežným pohľadom i drsnými rukami. Viac nepotrebovala. Naposledy zakričala a stíchla.

Opäť bol sám. Ležal nahý, nehybný, v temnote. Pohnúť sa bolo nemožné. Toto privilégium, ovládať svoje telo, vlastnou vôľou stratil dávno. V tú noc, keď sa pokúsil poodhaliť tajomnú čarodejnú noc. Mocnú noc tisícich ohňov.

Vnímal len svoj úd, tvrdý a pulzujúci. Pripravený poskytnúť potešenie. Nie teraz, keď to potreboval, nie teraz, keď ho boleli gule. Až vtedy, keď ho prebudí. Na prchavú chvíľu, kým jej poskytne rozkoš. Takto si to nepredstavoval. Chcel iba nahliadnuť, môcť sa pochvastať chlapom na pive, priblížiť sa jej. Nevedel odlíšiť dni, ani mesiace. Ba ani biely deň od čiernej noci. Vedel však, že čochvíľa pôjde slúžiť. Byť otrokom, v moci čarodejnice.

Pocítil chvenie a v sladkom očakávaní mu žaluď skropila prvá kvapka. Hanbil sa. Hanbil sa za svoje telo. Za tú zradu! Nechcel ju. Nechcel ju prvý krát a ani teraz, keď mal byť dávno zmierený s osudom.

Nebola škaredá, to nie. Drobná čarodejnica s kyprými bokmi, oblými prsami, plnými perami. Príjemná v tvári, mäkká, poddajná, horúca. Mohutný havraní vrkoč jej siahal až pod obliny zadku a predsa, čas strávený s ňou nenávidel. Nenávidel ju, pretože mu vzala slobodu. Slobodu odovzdať sa dobrovoľne. Tak rád by ju, svojej láske, daroval.