Fotenie u nej

533 vista

Zavolala mi krátko po ôsmej večer. Jej hlas bol tichý, neistý, ale niečo v ňom znelo rozhodne.
„Stále platí to fotenie?“
„Ak ty chceš, prídem,“ povedal som.
„Dnes večer. U mňa... len niečo prirodzené.“

Otvorila mi v tričku, ktoré bolo o dve čísla väčšie a v očiach bolo cítiť nervozitu. Byt bol minimalistický, takmer chladný – biele steny, zopár kníh, lampa so žltým svetlom, ktoré vrhalo mäkké tiene.
„Dáš si čaj? Alebo radšej začneme?“
„Začnime. Skôr než si to rozmyslíš,“ povedal som so slabým úsmevom.
Už keď som vytiahol fotoaparát, vedel som, že to nebude obyčajné fotenie. Žiadne pózy. Žiadne naučené výrazy. Sedela na gauči s nohami pod sebou, ruky si držala na kolenách. Občas si zahryzla do pery – nie preto, že by ma chcela zvádzať. Ale preto, že nevedela, čo so sebou.
„Nejde o to, ako vyzeráš. Ide o to, čo cítiš.“ Povedal som pokojným hlasom.
Každým záberom dýchala hlbšie, prestala sa kontrolovať. Tričko jej skĺzlo nižšie pod rameno, ale nezdvihla ho. Vlasy si stiahla do nedbalého drdola, len tak jednou rukou, ako keby to robila pre seba.
Začala sa smiať, keď jej niečo spadlo. Prvý ozajstný smiech. Zrazu už nepotrebovala „vyzerať dobre“. Stačilo jej byť.
A ja som fotil. Nie krásu, ale prechod – z hanby do slobody.
Po poslednom zábere som fotoaparát položil.
„Skončili sme?“ opýtala sa. Ale v očiach nemala úľavu. Skôr túžbu, aby to ešte chvíľu trvalo.
„Zatiaľ áno,“ povedal som.
„Ukážeš mi ich?“
Sadli sme si vedľa seba. Fotky sme prezerali potichu.
„Toto som fakt ja?“
„To si ty... keď si prestala rozmýšľať, kým by si mala byť.“
Zrazu ticho. Napätie medzi nami sa už nedalo nevidieť.
Vzrušenie nebolo v dotykoch. Bolo v tom, že niekto ťa vidí – naozaj vidí – a neuhne pohľadom.
A teraz už neuhla ani ona, položila mi ruku na koleno a jemne pritlačila, so slovami “ešte chvíľu ostaň”. Vyzliekla si tričko, rozpustila vlasy, nespustila zo mňa svoj pohľad, otvorila šuflík a fotenie mohlo pokračovať…
…viac vo videu a albumoch.