Čo ak je to o niečom inom?

Možno nebudem písať o sexe. A možno to celé bude práve o ňom.

Nerád generalizujem, a preto berte toto zovšeobecnenie len ako moju pomôcku na odraz. Ak mi teda dovolíte generalizovať, napíšem, že v orgazme všetci hľadáme naplnenie. Nazývame ho vyvrcholením azda aj preto, že je akýmsi koncom, maximom.

A tak v orgazme, v sexuálnom akte, hľadáme vlastne zmysel.

Zmyslom života nie je utrpenie, ale šťastie. Nie oddelenie, ale spojenie. Či už sexualitu vnímame alebo praktizujeme na pudovej úrovni, na úrovni ega, alebo na úrovni, ktorá tieto dve presahuje, vždy v nej hľadáme naplnenie nášho zmyslu. Rozkoš, lásku, spojenie.

Moja osobná skúsenosť ma naučila, že čím viac sa tento zmysel snažím hľadať „vonku“, tým viac zlyhávam a zostávam frustrovaný. Tým „vonku“ myslím mimo seba. Čím viac sa snažím zaplniť prázdno vo svojom vnútri vecami, prácou, sexom, drogami, tým viac zostávam frustrovaný. Nie, teraz nepaušalizujem ani nehodnotím veci, prácu, sex, drogy či čokoľvek iné ako zlé. Iba konštatujem, že honba za týmto naplnením nielenže nenapĺňa, ale ešte viac vyprázdňuje.

Dnes chcem písať už len o honbe za láskou. Za vzťahom. Za tým, čo mnohokrát stelesňuje inzerát „Hľadám vážny vzťah“. Vždy mám chuť sa opýtať: ako smrteľne vážny? Ja by som svoj inzerát nazval inak. „Hľadám zrelý vzťah.“

Tak veľmi chceme vzťah, až z toho takmer vždy vznikne výmenný obchod. Ja ti dám toto a ty mi dáš tamto. Ja potrebujem niečo a ty potrebuješ niečo, a tak si to navzájom vyplníme. A čím viac sa o to snažíme, tým viac zlyhávame.

Už je večer a cesta v meškajúcom vlaku ma dosť unavila. Preto na záver – alebo vlastne na začiatok viacerých možných koncov – navrhnem otázku: čo keby sme prestali hľadať naplnenie mimo seba? Čo keby sme objavili, že toto naplnenie je v nás samých, a podelili sa oň s okolím?

Čo ak vzťah nie je o napĺňaní potrieb, ale o delení sa s tým, kým sme? Čo ak sex nemusí byť honbou za rozkošou, ale znásobením rozkoše a plnosti, ktoré sú v každom z nás beztak neustále prítomné?