Pracovná verzia reality

Sedel som pri šachovnici. Nie reálnej. V hlave. Figúrky rozložené, pravidlá jasné. Každý ťah má dôsledok. Keď spravíš chybu, prehráš. Keď premýšľaš, máš šancu. To je na tom to príjemné. Svet, kde veci dávajú zmysel.

Potom sa pozrieš okolo. A zistíš, že väčšina ľudí hrá niečo úplne iné. Nie šach. Skôr niečo, kde sa pravidlá menia podľa toho, kto práve ťahá. Niekto posunie figúrku, aj keď by nemal, a ostatní sa prispôsobia. Nie preto, že by nevideli problém. Skôr preto, že je jednoduchšie ho ignorovať. A keď na to poukážeš, si ten divný.

Nezapájam sa do toho zbytočne. Nie že by som nevedel hrať tú ich hru. Len nemám dôvod. Nebaví ma to. Je to chaos. Nie ten zaujímavý, ale ten "hlúpy". Bez systému. Bez konzistencie. Len dohody, ktoré sa menia podľa toho, kto má práve výhodu. A mne vadí, keď veci nedávajú zmysel.

Občas si zapnem pozorovací režim. Len tak. Prechádzaš svetom a sleduješ, ako ľudia rozmýšľajú. Aké skratky používajú. Kde si zjednodušia realitu, aby ju zvládli. Nie je to výčitka. Je to skôr… mapovanie.

Najzaujímavejšie sú momenty, keď niekto zoberie jednu vec a spraví z nej celé pravidlo. Stačí pár viet. Niekedy ani to nie. Jedna reakcia, vlastnosť, rozhodnutie a máš celkom presný obraz. Nie dokonalý, ale dosť dobrý na to, aby si vedel, čo máš pred sebou. A hotovo.

Vtedy sa trochu zastavím. Nie kvôli tomu, že by som s tým nutne nesúhlasil. Ale kvôli tomu, že vidím, ako rýchlo sa komplexita zmení na jednoduchý vzorec. Mozog to miluje. Zoberie chaos a spraví z neho niečo, čo sa dá uchopiť. Niečo, čo dáva pocit kontroly. Lenže cena za to je presnosť.

Aj ja to robím. Mám svoje skratky. Svoje rýchle súdy. Len sa ich snažím zachytiť skôr, než sa z dojmu stane istota. Ten prechod je tichý. A keď ho prehliadneš, už len obhajuješ niečo, čo si si zjednodušil. Nie vždy to stihnem.

Možno preto mi viac vyhovujú veci, ktoré sa nedajú tak ľahko zjednodušiť. Ľudia, ktorí nie sú na prvý pohľad jasní. Rozhovory, ktoré nejdú jednou líniou. Situácie, kde si musíš priznať, že nevieš.

Je to menej pohodlné. Ale je to bližšie k realite.

Väčšina ľudí nechce pochopiť. Chce mať jasno. A to je rozdiel.

Ja jasno nemám. Mám len hypotézy, ktoré si priebežne testujem. A keď niečo prestane dávať zmysel, tak to pustím. Aj keď to predtým vyzeralo isté.

Možno to nie je najefektívnejší spôsob života. Ale aspoň viem, že keď mám pocit istoty, tak som sa k nemu nejako dostal, nie že som ho len prijal.