Horšie než chlapi?

Vieš... som bisexuálka a nemôžem za to, že vnímam svet očami. Proste to tak mám. Keď idem po ulici, po bare alebo po kaviarni, môj pohľad automaticky skĺzne po ženách. Po ich krivkách, po tom, ako sa im hýbe zadok v úzkych džínsoch, po tom, ako im tenký top obopína prsia, po dlhých vlasoch, ktoré padajú na plecia... Vidím detaily, ktoré väčšina chlapov prehliadne. A áno, väčšinou ma to rozhorí. Ale niekedy ma to aj poriadne otravuje. Lebo čisté lesby? Tie už občas preháňajú a väčšina z nich vyzerá skôr ako chlapské typy. Krátke vlasy, široké ramená, drsnejší štýl, silnejšie črty tváre, často aj to chlapské správanie – hlasnejšie, priamočiarejšie, menej jemné. Niežeby to bolo zlé samo o sebe, ale mne to jednoducho moc nelahodí oku. Ja mám rada skutočnú ženskosť. Jemné krivky, mäkkú pokožku, tenký pás, pekný zadok, ktorý sa pekne hojdá pri chôdzi, prsia, ktoré sa pod tričkom jemne dvíhajú, dlhé vlasy, ktoré vonia šampónom... Chcem vidieť ženu, ktorá vyzerá ako žena. Ktorá ma dokáže vzrušiť už len tým, ako sa pohybuje. A presne preto, že vyžarujem zo seba tú náklonnosť k ženám, sa to stáva často. Ženy to cítia. Tie, ktoré sú na ženách, to zachytia veľmi rýchlo. Niekedy stačí len pohľad, úsmev, spôsob, akým sa na ne dívam o sekundu dlhšie. A zrazu sa ku mne približujú. Niektoré jemne, iné dosť priamo. A ja tam stojím, usmievam sa, lebo áno – mám rada ženy. Ale keď vidím, že tá, ktorá sa ku mne tlačí, vyzerá skôr ako chlap v dievčenských šatách, tak ma to vnútri trochu odradí. Nemôžem za to. Proste vnímam svet očami a moje oči chcú jemnosť, ženskosť, lahodnosť. Niekedy ma to naozaj otravuje. Lebo ja nie som proti lesbám. Milujem ženské telo, milujem, keď sa dve ženy dajú dokopy a idú na seba naplno – lížu sa, prstujú, trú si mokré kundičky, stonajú, až sa z toho robí poriadna šmykľavka. To ma vie vzrušiť, keď je to správna dvojica. Ale keď vidím tie chlapské typy, ako sa na seba vrhajú bez akejkoľvek brzdy, ako jedna druhej strká prsty hlboko a líže kundičku, akoby zajtra nemalo byť, tak sa mi to niekedy zdá príliš surové, príliš chaotické. Chýba mi v tom tá ženská jemnosť, tá pomalosť, to dráždenie, ktoré vie trvať hodiny. Ja sama som bisexuálka, takže viem oceniť aj chlapskú hrubosť, keď ma nejaký nadržaný chlap vezme poriadne. Ale pri ženách chcem presne opak – mäkkosť, krásu, tú lahodnú ženskosť, ktorá ma dokáže rozviesť pomaly, až mi navlhne len z pohľadu. A keď sa ku mne približuje lesba, ktorá vyzerá skôr chlapsky, tak ma to otravuje, lebo cítim, že by som jej ublížila, keby som jej povedala pravdu: „Prepáč, ale ty nie si môj typ. Moje oči chcú niečo jemnejšie, niečo krajšie, niečo viac... ženské.“ Nemôžem za to, že tak vnímam. Svet jednoducho vidím očami a tie oči sú náročné. Vyžarujem z seba tú náklonnosť k ženám, takže ich priťahujem, ale často musím jemne odmietať. A to ma občas unavuje. Preto radšej zostávam tou bisexuálkou, ktorá si vyberá to najlepšie z oboch svetov: chlapskú nadržanosť aj skutočnú, mäkkú, lahodnú ženskosť. Len v správnej dávke. S trochou kontroly. A s tým, že keď sa ja rozbehnem, tak to stojí za to – lebo viem, čo chcem vidieť, čo chcem cítiť a čo ma naozaj rozhorí. A ty? Keď sa na mňa tak pozeráš... vidíš to aj ty? Že moje oči hľadajú presne tú správnu ženskosť?