„Fade Out...“

Pôvodný názov blogu mal byť „ROZMOHL SE NÁM TADY TAKOVÝ NEŠVAR...“, kvôli znakovému obmedzeniu bol síce zmenený, ale podstata zostáva...

Nie, teraz nepôjde o filmové Pelíšky a roztomilé české slovíčko „prcat“. Ide podľa mňa o niečo závažnejšie a dôležitejšie - o koniec vzťahov potichu, bez slova rozlúčky či vysvetlenia, skrátka štýlom FADE OUT...

 

Viem, blogov na túto tému tu už bolo popísaných veľa, tak mi prepáčte - som tu relatívne krátko a prečítať všetkých päť tisíc blogov tu na webe nie je v mojich možnostiach. Väčšinu pojednaní na túto bolestivú tému asi napísali ženy, tak pridám aj pohľad staršieho muža, ktorý si v sebe ešte stále nesie vlastnosti, ktoré sa dnes už príliš nenosia - slušnosť, dobrosrdečnosť, chápavosť, empatiu, tolerantnosť... ale aj pocit, že aspoň niečo z toho by som mal vyžadovať a očakávať aj z tej druhej strany vzťahu. Iba aby sme si rozumeli - slovom „vzťah“ označujem akýkoľvek druh interakcie medzi ľuďmi, nie len partnerstvo, milenectvo či manželstvo, ale aj kamarátstvo či nezáväzné popísanie alebo poukazovanie si čohokoľvek tu na webe, trebárs.

 

Veľa ľudí tu na Amatéroch, s ktorými som mal tú česť dlhšie či kratšie komunikovať, sa sťažovalo na ten istý scenár, už akúsi štandardnú modelovú situáciu - s niekým sa zoznámite, píšete si deň, týždeň, mesiac, pol roka alebo aj viac ako rok, vyzerá to byť pre oboch príjemné, máte spoločné témy, záujmy, náladu a feeling, túžby aj ich uspokojovanie, viac či menej hlbšie sa zanoríte nielen do sexuálnych vrstiev, ale aj do svojich životov, pociťujete k sebe pevnú dôveru, skrátka zdá sa, že ste spolu šťastní (a nemusí ísť hneď o plánovanie reálneho stretnutia alebo manželstva)... Teda aspoň jedna strana to tak vníma, možno len pod vplyvom ružových okuliarov, ale však na tom až tak nezáleží, skrátka je vám spolu fajn. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že tá komunikácia trvá dlhší čas, v rádoch mnohých dní, týždňov až mesiacov, nie je to iba náhle vzplanutie a rýchle vyhorenie trvajúce len zopár hodín alebo dní (tento druh interakcie v mojom blogu tentoraz pominiem).

 

A potom zrazu sa niekedy niekde niečo v jednom z tých ľudí zlomí, vedome alebo podvedome a nastáva jednostranný obrat - postupne miznú témy, miznú dôvernosti, miznú vety a potom aj slová, prichádza jednostranná ignorácia napriek snahe toho snaživejšieho neprestávať v komunikácii a celá tá vzťahová konštrukcia sa zosýpa, nie náhlym prasknutím, ale pomaly, nebadane, ako to ja trefne nazývam „vyšumieva to do stratena“... Bez toho, aby sa ten dotyčný/ná postavil/a čelom k tomu vzťahu a hlavne ku človeku, s ktorým zdieľal/a spoločnú radosť, síce ju aj dával/a, ale predovšetkým ju aj sám pre seba prijímal/a. Opakovaný prísľub neukončovania vzťahu od dotyčného/dotyčnej sa v realite nenapĺňa.

 

Každý z nás ľudí, ktorí sme to zažili a zažívame na vlastnej koži (a sú to ženy, muži, mladší i starší, spoznal som tu sťažnosti z každej „sorty“ ľudí), všetci sa pýtame, prečo tí druhí nemajú v sebe toľko odvahy, čestnosti, chápavosti a elementárnej slušnosti napísať, povedať „prepáč, už som sa ťa nasýtil/a“, „vyčerpali sme témy nášho vzťahu“, „po tých všetkých pekných spoločných mesiacoch som zistil/a, že hľadám niečo iné“, „využil/a som ťa v náročnom období môjho života, ale už som ok a idem ďalej“, „pri stretnutí som sa zľakla/zľakol tvojho vzhľadu“ alebo čokoľvek iné...

 

Áno, pre niekoho je ťažké vyjadrovať svoje pocity, ale tí, ktorí ukončujú vzťahy štýlom „mŕtveho chrobáka“ si vôbec neuvedomujú, že práve takýmto postojom najviac ubližujú svojmu niekdajšiemu parťákovi/parťáčke. Ticho, mlčanie a zánik vzťahu samospádom je oveľa horší postoj, ako pravda vypovedaná priamo do očí...

Pravda bolí, ale mala by väčšine ľudí pomôcť uvedomiť si, prečo u toho druhého ten vzťah skončil, čo sa stalo zle, čo sa mohlo urobiť ináč a či sa s tým vôbec niečo dalo urobiť... a tiež to pomôže menej bolestivejšie sa s tým rozpadom vzťahu vyrovnať a vysporiadať, prípadne aj poučiť sa.

Ticho a „fade out“ nepomáha ničomu, iba dáva priestor na viac či menej oprávnené špekulácie a neodbytne sa natískajúce nezodpovedané otázky o príčinách toho všetkého, prečo zrazu to pekné prestalo a bez vášho zjavného pričinenia vám to celé vykĺzava z rúk a tá bolesť je o to väčšia, ťažšia a horšia. Ak tí odchádzajúci chcú robiť toto a zámerne človeka trápiť, tak potom celý ten predošlý vzťah bol z ich strany neúprimný a asi aj vypočítavý, pretože ak by skutočne k tomu druhému človeku predtým niečo pozitívne cítili, tak takýmto záverečným „podrazom“ by sa nedokázali zachovať.

 

Prečo sa to deje? Anonymita tu na webe je oslobodzujúca a obrovské množstvo ľudí sa tu správa tak, ako by si to v reálnom živote asi nedovolili, odhadzujú všetky zábrany a aj základnú úctu k druhým ľuďom. No a v niektorých z nich rešpekt k iným ani nikdy nebol. A asi ich všetkých ovláda strach, z pravdy, zo zraňovania samých seba, z vlastného diskomfortu. A na druhých neberú ohľad.

 

A čo sa s tým dá robiť? Apelovať, vychovávať, poučovať, vysvetľovať, písať správy a blogy? Nie, tak naivný zase nie som. Kto to má v sebe usporiadané, ten podraz v podobe vzťahového „fade outu“ nikomu neurobí, ale ukončí vzťah čestne a slušne. A kto to v sebe nemá, ten bude svoje vzťahy „vyšumievať“ bez rozlúčky a vysvetlenia ďalej a bude zraňovať ďalších a ďalších. Tak čo teda? Asi iba dúfať a veriť, že nabudúce stretneme férovejších partnerov/partnerky, kamarátov/kamarátky, priateľov/priateľky. A že si všetko úprimne vyjasníme už hneď na začiatku.

 

Možno je celý tento môj blog a pohľad na tento problém naivný, možno skreslený alebo nesprávny,  možno niekto bude vyčítať, že sem to nepatrí a že tu je to iba o šukaní... ale verte, že takéto niečo tu prežilo, prežíva a prežívať bude veľa ľudí a trápi ich to. A nevedia, čo s tým. Ak má niekto recept, sem s ním, radi sa necháme poučiť.

 

P.S.:

Mal som tu k tejto téme dva ankety (spolu 62 hlasujúcich). Na otázku „Považujete za normálne, ak niekto náhle, bez vysvetlenia a rozlúčky ukončí dlhšiu vzájomnú komunikáciu, ktorá vyzerala byť pre oboch príjemná?“ odpovedalo 74% že nie, na otázku „Považujete vo vzťahoch, či už v partnerských alebo v priateľských či kamarátskych, za dôležité hodnoty ako sú úprimnosť, pravda a dôvera?“ odpovedalo 91% že áno, pretože sú naozaj dôležité a treba sa ich vždy držať.

Áno, nie je to relevantný prieskum názorov širšieho spektra ľudí, ale trochu mi to dáva nádej, že tento svet a táto ľudská spoločnosť ešte nemusia byť úplne stratené...