Úprimnosť nie je komplikovaná

Bola doba, keď som verila slovám. Počúvala som, že som jediná. Že nechce nikoho iného. Že to, čo máme, patrí len nám dvom. Nebol to partnerský vzťah. Dohodli sme sa na niečom inom – že budeme milencami, ale výlučne jeden pre druhého. Pravidlá boli jednoduché a jasné. Napriek tomu mi intuícia našepkávala, že niečo nesedí. Nie dôkazy, len tichý vnútorný hlas. A nakoniec sa ukázalo, že popri mne sa stretával aj s inou ženou. Dodnes nechápem, načo sú takéto hry. Ak nechcel byť len so mnou, stačilo to povedať. Nepotreboval ma presviedčať, že som jediná, keď to nebola pravda. Nemusel hovoriť o úprimnosti, keď ju sám nedokázal žiť. Nemám problém prijať pravdu, aj keď nie je príjemná. Mám problém prijať lož, ktorá mi berie možnosť slobodne sa rozhodnúť. Keby bol povedal: „Nechcem exkluzivitu,“ rešpektovala by som to. Každý má právo vybrať si, ako chce žiť. Ale každý by mal dať rovnaké právo aj tomu druhému. Úprimnosť nie je o tom povedať to, čo chce ten druhý počuť. Je o tom povedať pravdu, aj keď nie je pohodlná. Pretože len pravda dáva druhému možnosť rozhodnúť sa, či v tom chce pokračovať.