Len šnúrky na topánke...

Keď som sa včera večer vracala z večernej prechádzky,odohral sa pred mojimi očami príbeh ako z filmu.A ja ako tichý pozorovateľ som si vychutnala celý jeho dej.

Predo mnou kráčala dvojica teenagerov.Chlapec a dievča.Kráčali vedľa seba a držali sa za ruky.V tom sa dievčaťu rozviazala šnúrka na teniskách.Chlapec si automaticky kľakol k jej nohám a zaviazal jej šnúrky.Opäť začali kráčať.Dievčaťu sa,ale rozviazala šnúrka aj na druhej nohe.Rozkošne vystrčila nôžku,chlapec opäť bez okolkov pokľakol k jej nohám a zaviazal jej aj druhú šnúrku.Opäť sa chytili za ruky a odkráčali preč.Celé to trvalo len krátky okamih.Bolo to však tak neuveriteľne krásne a sladké.Do tohto okamihu bolo vtesnané všetko.Láska, oddanosť a pomoc druhému.Snáď to tým dvom teenagerom dlho vydrží...

Pripomenulo mi to jednej obraz zo života dospelých.Schválne ho nazývam obraz aj keď to bol v skutočnosti obrázok.Muž kľačal žene pri nohách a zapínal jej remienok na lodičkách.Pomáhal jej? Staral sa o ňu?Alebo ho ona len využila,aby sa nemusela sama namáhať? Záleží od uhľa pohľadu, akým sa v danej chvíli na obraz pozeráme.Pravdou však je, že človek ktorý je od nás na kilometre vzdialený,nám často krát vie dať a dáva viac,ako človek, ktorý je v danej chvíli vedľa nás a ktorému by stačilo jednoducho zohnúť sa a zaviazať vám trebárs len šnúrky na topánke.