Priateľstvo

Mám ťa rád. Za to, že ma nesúdiš vo chvíľach, keď zlyhávam. Keď nenávidím samého seba. Že chápeš… Aj keď ma úprimne mrzí, že tomu chápeš – pretože to znamená, že si to poznala na vlastnej koži. A keďže ťa mám rád, nechcem, aby si trpela.

Bol to jeden z tých dní, keď ma už nebavilo ani si ho honiť. Keď žiaden z tých zvrhlých evergreenov, nad ktorými premýšľam, kým sa urobím, nijako nevzrušil moju fantáziu. Keď tóny depresie a úzkosti už zmizli a nahradila ich nekonečná prázdnota, absolútna otupenosť zmyslov. Ako keď idem od teba a v aute mi hrá rádio melanchólia – hrá v harmónii s kvapkami nočného dažďa, ktoré rozbíja čelné sklo môjho auta, s dezénom pneumatík, ktorý syčí na mokrej ceste, a všetky tie zvuky dokonale dopĺňajú dej môjho trápenia. Akoby sa celý vonkajší svet dohodol, že okolo mňa vytvorí krajinu, ktorá ladí s mojím vnútorným smútkom. Keď sa kilometre vyčerpajú a ja sa ocitám pred domom, parkujem a vo chvíli, keď vypnem rádio, nastane ticho – prázdnota. Už chápem Átreja z Nekonečného príbehu. Tiež sa snažím zachrániť fantáziu v knihe, ktorú píšem ja sám.

Konečne môj byt. Môj priestor. Ulita, útočisko aj väzenie v jednom. Miesto, kde sa schovávam pred svetom, dnes lapený v slučke od mojich démonov. Sociálne siete, kde hodiny scrollujem videá, erotické zoznamky plné ľudí, no napriek tomu zúfalo prázdne. Televízia beží celý deň, no ja ani za nič nedokážem udržať pozornosť. Je tu iba preto, aby nebolo ticho, aby som nemusel počúvať samého seba. Pretože už pár dní zbabelo utekám, hanbím sa a mám strach pred sebou samým priznať si, že som už po stý a prvý raz stratil smer. A k tomu jedlo – veľa nezdravého jedla. Chvíľkovú úľavu a potešenie vymieňam za výčitky a kreslím si svoj vlastný začarovaný kruh. To všetko dokopy - a moje pozadie, ktoré vytvarovalo priehlbinu v gauči, mi nadobro vyčerpali všetky zásoby dopamínu.

Bola si preč a ja viem, že ti bolo ťažko. Napriek tomu mi píšeš, že tu pre mňa si. Už ma dobre poznáš, nechávaš mi priestor, keď ho potrebujem, netlačíš. Čítaš odpovede v mojom mlčaní a vieš, že sa znova ozvem. Idem pre teba a po pár dňoch sa vlastne na niečo teším: na hlúpy nočný fast food, keď si spolu dáme cigaretu, keď si povieme, ako sa máme – či už slovami, alebo medzi riadkami. Som za teba vďačný. Si už navždy súčasťou môjho vesmíru. Môžeme pred sebou plakať alebo iba ticho sedieť, kráčať jeden vedľa druhého, povedať si o svojich úchylných myšlienkach, slabostiach, pýche či radosti. Pri tebe sa cítim byť človekom.