Posledná kvapka benzínu

“Aj tak si tu so mnou len kvôli sexu.”
“Čo? Čo splietaš?”
“Dobre vieš… Kebyže nečakáš, že si vrzneš, tak ani nejdeš.”
Neviem. Ale už som si zvykol že neviem. Poslednou dobou neviem už nič. Všetko, čo malo svoje miesto ho už nemá. Všetko sa nejako zmenilo. Nič nedáva zmysel. Ani to, čo urobím, ani to, čo neurobím. A za všetko môžem. Prestáva ma to baviť.
“Bral som si kvôli tebe dovoelnku a veziem ťa sem, lebo ťa ľubim!”
“Netrep, chceš se len zasexovať.”

Sme v peknom a nie lacnom hoteli, kdesi na polceste medzi našim, či vlastne jej bytom a bydliskom jej kamarátky. Tá sa pred rokmi odsťahovala do Talianska. Pôvodný plán bol ísť na motorkách, každý na svojej do Talianska k tej spolužiačke na návštevu. Lenže ona nemohla. Nemala platnú STK. Tiež som za to mohol ja. Lebo som to nevyriešil. Nezabezpečil. Ako keby som mal vedieť, kedy jej vyprší. Pred časom vymenila zámok na byte. Vraj sa jej zasekol. Nové kľúče mi už nedala. Ale aj tak. Už asi pol roka spolu spíme len tak sporadicky. A nie, keď chcem ja. Už u nej nespávam a ani ona u mňa. Vraj nebolo kde parkovať. Zrazu. A cesta do práce jej trvala príliš dlho. Hm. Nikdy sa nepýtala, koľko trvá moja cesta od nej. To ju nezaujímalo. Pred pár dňami prišla s tým, že by sme mohli navštíviť jej spolužiačku zo strednej. Býva v Taliansku, niekde v strede. Ani netuším, kde. Veď cestu nájdem.

Býval som u nej, ona občas u mňa. Stretávali sme sa, prespávali sme jeden u druhého. Netuším, čo sa stalo. Len moja hodnota začala postupne klesať. Z toho úžasného, dokonalého, perfektného, som bol už len taký obyčajný, otravný, zbytočný. Odsťahovala sa naspäť k sebe. “Pokazil” sa jej zámok vo dverách. Niekoľko dní v týždni nebola zastihnuteľná. Zariadil som sa. Lenže som už nebol k dispozícii kedykoľvek chcela. Neprišiel som na zavolanie. Znova som začal tráviť občasné večery s kamarátmi, čo znamenalo, že občas si musela nedeľné raňajky zjesť sama. No a tiež sa prestali doma diať veci, ktoré sa dovtedy diali automaticky. Tí Samo a Sato. Samo vymenil žiarovky, Samo vyložil umývačku, Samo vyčistil upchatý odpad a Sato vymenil tečúcu batériu. Keď som sa odsťahoval k sebe domov, odsťahoval sa aj ten Samo aj Sato. Ku mne.

Ležíme večer pri televízori. U nej, ja televízor nemám a už som si odvykol pozerať ho, takže ide len ako podmaz a čítame si knihy. Neviem prečo, ale sadá si na úplne opačný konec sedačky, ako ležím ja. Snažím sa prisunúť bližšie k nej. Ľahnem si jej na nohy, ale frfle, že nemá ako držať knihu. A že má zlé svetlo. Zmení polohu lampy tak, aby som vôbec nič nevidel. Prestávam čítať, nedá sa. Snažím sa nadviazať rozhovor. Je to ešte horšie ako to čítanie. V práci nervy, každý niečo chce, všetci sú otravní, aj tie kamarátky, s ktorými bola večer posedieť. Keď som sa opýtal, prečo s nimi chodí, keď sú také otravné a blbé a radšej nejdeme niekam spolu, tak sa začíta. Aj pri tom blbom svetle. Mimochodom, jej kamarátky ani po pár rokoch nepoznám. Ani neviem, ako sa volajú. Kamarátky. Bodka.
“Prečo si neprišiel večer?”
“Bol som s kamarátmi posedieť.”
“To musíš každý večer piť?”
“Nerozumiem. Ako piť? Bol piatok, išli sme si po celom týždni sadnúť na chvíľu. Čo myslíš tým piť?”
“Dobre vieš! Len čakáš, kedy si môžeš naliať!”
“Šibe ti? Kde si ty bola každý deň v týždni?”
“To ťa nemusí zaujímať! Bavíme sa o tebe, nie o mne!”
“Tak sa bavme o tebe. Kde si bola každý deň? Kde si bola, keď si mi nebrala telefón?”
“Neprekrúcaj. Ty si bol v piatok nalievať sa. A ja som musela v sobotu sama raňajkovať! Ešte som chcela variť pre nás dvoch, ale keď si sa neozýval, tak som si urobila len pre seba.”
“V poriadku. Môžme sa ísť najesť večer do mesta.”
“Nejdem, mám uvarené. Ale len pre seba. Choď sa najesť sám.”
Rozmýšľam, ale logika nestíha. Som čím ďalej, tým viac unavený. Každým, dňom, čo sme spolu je to horšie. Už si ani nespomínam na deň, kedy by som nebol z niečoho obvinený.

“Prečo zas ideme po diaľnici? Vieš, že nechcem jazdiť po diaľnici!”
“Prepáč, ale pred rokom tu diaľnica ešte nebola. Nemôžem za to, že urobili obchvat okolo mesta. Iná cesta tu nie je.”
“Cestovanie s tebou už nestojí za nič. Voľakedy si to vedel aspoň naplánovať, teraz už ani to.”
Zatnem zuby a idem ďalej. O kúsok schádzam z diaľnice. Tankovať. Nebudem predsa brať benzín drahší o 50 centov.
“Otrasné s tebou. Celý čas sa serieme po diaľnici, tvrdíš, že iná cesta neexistuje, ale keď ideš tankovať, tak zrazu takú nájdeš. Načo si si kúpil drahú motorku, keď si lakomý natankovať na tej diaľnici?”
“Chcel som ti dožičiť aspoň kúsok výjazdu mimo nej.” Snažím sa o sarkazmus.
“Si nemožný!”
Som, ale rovnako mi nedáva zmysel vyhodiť do vzduchu 10 eur. Peniaze mi nenosí vták, všetko si musím odmakať. Nemám sa zlé, ale ani som nič kúzelné nezdedil. Ani si nevysúložil. Čím ďalej, tým viac mi je všetko jedno.

“Tá tvoja motorka je otrasná! Boli má z nej zadok!”
“Mohla si ísť na svojej. Kebyže už mesiac nemáš predo mnou zamknutý byt, telefón a aj šuflík s techničákom.”
“O také veci sa má starať chlap. Aj o ten zámok.”
“O zámku si nič nehovorila. Dobre vieš, že by som ti ho vymenil.”
“Lenže ty si musel ísť flámovať s kamarátmi! Zariadila som si to sama!”
“Zariadila, ale kľúč od bytu som už nedostal. To aby som náhodou nerušil?”
“Nedomýšľaj si, nebol čas urobiť náhradný.”
“Zaujímavé, celá tvoja rodina náhradný má, len ja nie.”
“Si trápny, snáď ma nezačneš podozrievať, že niekoho mám?”
Nepodozrievam. Malú násobilku ovládam už dosť dlho. Vlastne mi to je aj jedno. Maj si koho chceš. Ja síce nikoho nemám a som ti verný, ale len preto, aby si mi ani náhodou nemohla vyčítať, že som ti zahýbal. Iste, mal som divokú minulosť, ale tentoraz som vzťah bral naozaj vážne a zodpovedne. Pracoval som nielen v práci ale ja na vzťahu. Zo začiatku bolo všetko úžasné, fantastické. Výlety, dovolenky. Kilá, čo kilá, tony sexu. Všade. Doma, vonku, pomaly aj na verejnosti. Polohy, spôsoby, pri ktorých by sa červenali aj režiséri pornofilmov. A po dvoch rokoch vymenený zámok na dverách. Sex už len s povinnosti, poloha len aby si sa pri nej ani trochu nespotila a aj to len vo frekvencii ako mníška v kláštore. K tomu ešte nadávky, že som to nedal do vopred prichystaného uteráka a ty sa musíš ísť osprchovať. Ani mňa to už nebaví. Prehliadol som tvoju hru. Ale dohrám ju do konca. Možno nevyhrám, ale posledný ťah bude môj.

Práve stojíme na recepcii hotela v Bologni. Ešte pred rokom by som povedal, že príjemne unavení. Teraz už len unavení.
“Pozri, majú tu welness a robia aj masáže.”
“Viem, podľa toho som ten hotel vyberal. Aby sme si oddýchli.”
“Objednám masáže? Chceš ísť aj ty?”
“Veď choď, keď bude mať čas, pôjdem aj ja. Ale nemusím, keď bude mať len jeden termín.”
Masérka mala termíny dva. Jeden taký plnohodnotný a jeden kratší.Nechal som jum nech ide na celý čas. Som chlap, nepotrebujem toho toľko. Po masáži sme ešte išli do vírivky a do sauny. A na večeru.
V noci v posteli som sa k nej pritúlil. Tvárila sa, že spí. Viem, že len tvárila. Bodanie do oblasti zadku ju muselo prebrať, aj keby spala ako Šípková Ruženka. Napriek všetkému som mal na ňu veľkú chuť. Asi ju prebralo, otočila sa ku mne, odstrčila ma a niečo zamrmala, ako že nemám otravovať. No fajn. Skoro som spadol z postele. Ráno sa tvárila, ako že nič. Raňajky, odchod. Ani náznak otázky, koľko som platil za tie masáže. Ani náznak vďaky. Len samozrejmosť, že to tak má byť. Vlastne mám byť za takéto spolužitie vďačný.

“Takto tam neprídeme ani do noci!”
“Bol som hore už o siedmej. Ty si musela spať so deviatej. Ledva sme stihli raňajky. Nebudem teraz letieť neviem koľko. Všade tu majú radary. A je to jedno, či tam prídeme o hodinu skôr alebo neskôr.”
Mimochodom, ani sa neopytala, kto bude platiť masáže a wellness.
“Tebe to jedno je, mne nie! A máš otrasnú motorku, na tom sedadle sa nedá vydržať!”
Hučí do mňa už hodinu. Motorka má koní viac ak treba, tak jemne otočím plynovú rukoväť a ukzovateľ rýchlosti poskočí o 30 km. Čo znamená výrazne nad limit. A to znamená, že mi ani nie o pol hodinu skáču do cesty policajti.
“Signore, io no parlo italiano…” Snažím sa vykecať z najhoršieho.
“No problemo. Inglese?” Tak ingelese. Začíname vyjednávať. Snažím sa mu vysvetliť, že sa ponáhľame na trajekt, že sme nestíhali kvôli zápche v meste a kde čo. Moja, ani neviem, ako ju vlastne nazvať, sa ani neunúva dať si dole prilbu. Stojí arogantne vedľa motorky a pozerá na nás. Nakoniec ma to stojí kilo európskych. Keď jej poviem, že jej veľmi pekne ďakujem a že budúcu cestu platí ona, tak mi akurát odfrkne, že to je môj problém, lebo ja som vodič. Ona sa len vezie a nemá s tým nič spoločné. Zrazu. Je mi z nej čím ďalej, tým viac zle.

Sme v cieli. Vybaľujeme sa, večer je vcelku pohodový. Jej kamarátka nám vyčlenila samostatnú izbu, tak máme čas a priestor aj pre seba. Snažím sa nemyslieť na to, čo bolo posledné mesiace. Ani na včerajšiu noc, ani na dnešnú cestu a pokutu ako bonus. Pritúlim sa k nej. Je naozaj pekná, príťažlivá. Napriek všetkému mám na ňu chuť.
“Aj tak si tu so mnou len kvôli sexu.”
“Čo? Čo splietaš?”
“Dobre vieš… Kebyže nečakáš, že si vrzneš, tak ani nejdeš.”
Neviem. Ale už som si zvykol že neviem. Poslednou dobou neviem už nič.
“Neviem, chcem sa s tebou pomilovať, čo je na tom?”
“Bude nás počuť, nebuď trápny. Keď niečo chceš, tak až doma.”
Neviem, prečo by sme si nemohli urobiť pekný výlet, znova dať dokopy náš vzťah, ktorý sa mi pred očami rozpadol a vyzeral ako staroveká váza v múzeu. Neviem, prečo by som sa nemohol pomilovať so ženou, s ktorou sme sa niekedy vedeli milovať tak vášnivo, že sme vzbudzovali verejné pohoršenie. Neviem. Lenže, každým dňom som chcel vedieť menej a menej. Až tak málo, že sa mi nechcelo ani len pýtať.

“Ideme večer von!”
“Fajn, kam?”
“Ešte nevieme, niekam do mesta.”
“Aha, a čo si mám obliecť? Ideme aj na večeru?”
“Asi si nerozumel. My ideme von. Len my dve.”
“No, nerozumel. A čo ja? To tu mám byť sám doma”
“Chceme sa porozprávať. Osamote.”
“Trochu blbé, nie?”
“Nie, veď na to som sem prišla.”
“No dobre, ale čo mám robiť ja? To tu mám byť zavretý?”
“Rob čo chceš. Máš voľný večer. Tak, ako keď si s kamarátmi.”
A odišli.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Zostal som ako obarený. Slová som hľadať nemusel, nebolo komu ich adresovať. Vrátil som sa do izby a prehodnotil posledné roky života. Čo mi priniesli, čo zobrali. Bolo to rýchle a prehľadné, ani papier s ceruzkou som nepotreboval.

Ani sám neviem, ako sa to celé stalo. Občas tie spontánne rozhodnutia bývajú celkom fajn. Vyhádzal som jej veci z brašní, nabalil len svoje. Obliekol som sa, zabuchol dvere od bytu a sadol na motorku. Bez dlhého rozmýšľania som vyrazil na západné pobrežie. Na najbližšej pumpe som zavolal kamarátovi, aby mi hneď zajtra vymenil zámok na byte a na garáži. A zablokoval som jej číslo. Za hodinu som bol v prístave a kúpil si lístok na trajekt to Španielska, o chvíľu začne naloďovanie a vyplávame. Skôr, ako budú doma z večere. A keby aj nie, už sa mi nedovolá. V odraze spätného zrkadla vidím, ako sa po veľmi, naozaj veľmi dlhom čase usmievam.

Našťastie mám prácu, ktorá mi dovoľuje pracovať na diaľku, v Barcelone si kúpim notebook a niekoľko mesiacov budem robiť odtiaľ. Svet je veľký a pekný. Španielsko, Portugalsko. Možno aj Maroko. Urobím si aj dovolenku. Už naozaj stačilo. Ani vesmír nie ie je nekonečný a čo je v porovnaní s ním moja jednostranná láska a trpezlivost? Som zvedavý, čo prinesú nové dni. Aj keď sa more prepadá do noci, v duši mi začína svitať.