Presne osem rokov. Osem rokov, čo som spoznala manželov Andreja a Mirku. Boli to veľmi dobrí kamaráti môjho ešte stále manžela. S Mirkou sme sa stali najlepšími priateľkami a od začiatku som cítila, že ani pre Andreja nie som ľahostajná. No nebol to môj typ. Načančaný právnik, večne v obleku, ktorý bol snom každej ženy, no ja som si s ním nikdy nič nevedela ani len predstavit. Až do jedného dňa...
V jedno ráno som súrne potrebovala zájsť na úrad, lenže ako naschvál mi nenaštartovalo auto. Manžel bol v práci, Mirka tiež a mne zostala len posledná možnosť...Andrej. S malou dušičkou som mu zavolala a spýtala som sa ho, či by bol ochotný ma odviesť. Samozrejme,že povedal áno, iné som ani nečakala, tvaril sa síce nedostupne ale vedela som,že by po mne najradšej hneď skočil. Musel sa veľmi ponáhľať, pretože mu to netrvalo ani 5 minút a už bol pri mojom dome. S jemným úsmevom na perách som otvorila dvere. "Ahoj, ďakujem,že si prišiel" zašepkala som jemným hlasom. "Pre teba spravím čokoľvek" odvetil a nádherné sa na mňa usmial. Ešte som ho takého šťastného nikdy nevidela. Celú cestu autom sme neprehodili ani slovo, len si ma stále premeriaval pohľadom odhora až dole a ja som cítila, ako veľmi ma to vzrušuje. Nebola som na to pripravená. Mať niečo s mužom, ktorý ma nikdy nepriťahoval. Nevedela som si to predstaviť, vedela som,že niečo nieje v poriadku.
"Konečne sme tu" povedala som s pocitom zimomraviek na tele. "Áno,áno, ja si potrebujem tiež niečo zariadiť, keď sa vybavíš, zavolaj. Pôjdeme spolu na kávu ". Celý čas, čo som sedela a čakala,kedy prídem na rad, som premýšľala len o ňom a o tom,ako tá káva vlastne dopadne. Mala som z toho zmiešané pocity.
Keď som sa konečne vybavila, išla som zavolať Andrejovi,že ho počkám pri aute,no on už na mňa čakal so šibalským úsmevom a podával mi ruku. Cestou k autu sme sa držali za ruky a cítila som ako sa ku mne túli. Bolo mi veľmi dobre a to až tak,že som si vôbec nevšímala cestu a spamätala som sa,až keď sme zastali pred jeho domom.
"Čo tu robíme?" Prekvapene som sa ho spýtala. "Len poď, povedal som Ti,že si dáme kávu" a potiahol ma za ruku. Celá nervózna a v napätí som si sadla za stôl. "Ja spravím kávu a ty nám niečo nalej" povedal. No ako som sa postavila, chytil ma za boky a posadil ma na kuchynskú linku. Kľakol si a začal ma hladkať po mojich dlhých štíhlych nohách. Vôbec som sa nebránila, naopak, užívala som si to. Postavil sa oproti mne, rukou sa mi prehrabol v mojich čokoládovo hnedých vlasoch, uprene sa mi zahľadel do mojich čiernych očí a povedal: "Toto sú oči, ktoré mám v mysli každý jeden deň, už osem rokov, dlhšie to už nevydržím" dal mi sladký bozk na pery a niesol ma hore schodmi, hľadkajúc ma po zadočku. Odniesol ma rovno až do ich manželskej postele. Bozkával ma vášnivo ale jemne. Strhol zo seba košeľu, rozopol si zips a vybral si z nohavíc opasok, ktorým mi zviazal ruky za hlovou. Jednou rukou sa mi prehraboval vo vlasoch a druhou mi povyhrnul šaty a začal zvliekať čierne silonky. Nezmohla som sa ani na slovo,len som ležala a stonala. Páčil sa mi každý jeho dotyk. Chytil ma za prsia a jemne mi začal hrýzť bradavky, rukami prechádzal cez moje ploché bruško až sa mi dostal do nohavičiek. V tom som vykríkla a začala som vzdychať ešte hlasnejšie. Nohavičky som mala celé mokré od vzrušenia, no on svoj jazyk namieril na môj klitoris, ktorý mi začal vášnivo lízkať. "Máš ju krásnu a úzučku, tak jej doprajeme aby pustila šťavičku" povedal vzdychajúcim hlasom a zasunul do mňa dva prsty, ktorými mi ju krásne masíroval zvnútra a pritom mi jazykom lízal klitoris. "Ach,ach, ja to už nevydržím" roztriasli sa mi nohy a začala som veľmi kričat. No jeho to vzrušovalo ešte viac. Prsty mal stále vnútri a zasúval ich do mňa stále rýchlejšie. Mierne mi zahryzol do pery a ja som prestala vnímať okolitý svet. Cítila som len pocit slasti...
