Pracovná cesta
Kapitola 2 : Rozhovor
Pomaly prichádzame k zmrzline. Malinký stánoček s pekným prostredím neďaleko obecného úradu. Rozkošné stoličky a stoly obklopujú stánok, aby si zákazníci mali kam sadnúť. Slnečníky nesmú chýbať, celé to zakončia nádherné kvety vysadené vo veľkých kvetináčoch na spríjemnenie atmosféry.
Prídeme k pultu, neznámu púšťam pred seba, nech si vyberie prvá. Nakláňa sa nad pult aby lepšie videla, stavia sa na špičky nôh a ja ju medzi tým pohľadom skenujem. Neviem sa vynadívať na jej nádherné nohy a očarujúcu postavu. Vyberá si aj jednu z mojich obľúbených príchutí, slaný karamel. Vravím jej, kľudne ešte jeden alebo aj dva kopčeky.
Medzi tým vyťahujem peňaženku a prichádzam k pultu ja, enormné množstvo zmrzlín, som nerozhodný. "Zvolím klasiku, čokoládovú a vanilkovú Vás poprosím." "Budem platiť kartou."
Obaja zmrzlina v ruke, sadáme za malinký stôl a vychutnávame si zmrzlinu. Nesmelo sa na seba navzájom pozeráme, mierne sa červenáme a kútikmi úst sa usmievame na seba. Sledujem ako jazykom líže zmrzlinu, ako špičkou jazyka prechádza cez kopček zmrzliny. Pozerá sa na mňa presne takým tým pohľadom, ktorý chce každý jeden chlap, vidieť na mne jemnú nervozitu. V tom momente som prestal robiť to čo som robil a úpenlivo som pozeral na ňu s otvorenými ústami. Odkrvilo sa mi všetko čo sa odkrviť dá. V tom momente sa mi celý svet okolo zastavil a ona bola stredobodom mojej pozornosti, pozeral som sa na ňu a ona na mňa jej veľkými prenikavými očami. V hlave mi išla len jediná vec....
Po pár sekundách som sa vrátil späť do reality, bol som v rozpakoch a nevedel som, čo si mám o tomto myslieť. Proste som bol v nemom úžase.
Pýtam sa jej na meno, zo začiatku mi ho nechcela povedať. Možno sa chcela hrať na pani tajomnú. No nakoniec ho prezradila. Volá sa Mária.
Navrhol som jej prechádzku po miestnej obci, súhlasila a mohli sme sa vybrať na dobrodružnú prechádzku pre mňa nových podnetov. Viedla ma po uličkách, ktoré ani veľa miestnych nepozná. Cítil som sa ako prvý krát v Paríži. Úplne stratený bez akýchkoľvek vedomostí či naštudovanej mapy.
Cestou sme sa rozprávali o všetkom, priatelia, rodina, vzťahy. Usmievali sa na seba a užívali prechádzku.
Schyľovalo sa pomaly k večeru je čas sa pobrať späť na ubytovanie. Pomaly som ju odprevádzal k domu, keď v tom zo mňa vypadlo, či si nechce na druhý deň zopakovať takéto "rande". Na moje počudovanie súhlasila.
Jemne ma chytila za ruku a pokračovali ešte pár minút k jej domu. Prišli sme na miesto, pozrel sa na ňu, poďakoval som jej za príjemne strávený deň a zaželal dobrú noc. StPracovná cesta
Kapitola 2 : Rozhovor
Pomaly prichádzame k zmrzline. Malinký stánoček s pekným prostredím neďaleko obecného úradu. Rozkošné stoličky a stoly obklopujú stánok, aby si zákazníci mali kam sadnúť. Slnečníky nesmú chýbať, celé to zakončia nádherné kvety vysadené vo veľkých kvetináčoch na spríjemnenie atmosféry.
Prídeme k pultu, neznámu púšťam pred seba, nech si vyberie prvá. Nakláňa sa nad pult aby lepšie videla, stavia sa na špičky nôh a ja ju medzi tým pohľadom skenujem. Neviem sa vynadívať na jej nádherné nohy a očarujúcu postavu. Vyberá si aj jednu z mojich obľúbených príchutí, slaný karamel. Vravím jej, kľudne ešte jeden alebo aj dva kopčeky.
Medzi tým vyťahujem peňaženku a prichádzam k pultu ja, enormné množstvo zmrzlín, som nerozhodný. "Zvolím klasiku, čokoládovú a vanilkovú Vás poprosím." "Budem platiť kartou."
Obaja zmrzlina v ruke, sadáme za malinký stôl a vychutnávame si zmrzlinu. Nesmelo sa na seba navzájom pozeráme, mierne sa červenáme a kútikmi úst sa usmievame na seba. Sledujem ako jazykom líže zmrzlinu, ako špičkou jazyka prechádza cez kopček zmrzliny. Pozerá sa na mňa presne takým tým pohľadom, ktorý chce každý jeden chlap, vidieť na mne jemnú nervozitu. V tom momente som prestal robiť to čo som robil a úpenlivo som pozeral na ňu s otvorenými ústami. Odkrvilo sa mi všetko čo sa odkrviť dá. V tom momente sa mi celý svet okolo zastavil a ona bola stredobodom mojej pozornosti, pozeral som sa na ňu a ona na mňa jej veľkými prenikavými očami. V hlave mi išla len jediná vec....
Po pár sekundách som sa vrátil späť do reality, bol som v rozpakoch a nevedel som, čo si mám o tomto myslieť. Proste som bol v nemom úžase.
Pýtam sa jej na meno, zo začiatku mi ho nechcela povedať. Možno sa chcela hrať na pani tajomnú. No nakoniec ho prezradila. Volá sa Mária.
Navrhol som jej prechádzku po miestnej obci, súhlasila a mohli sme sa vybrať na dobrodružnú prechádzku pre mňa nových podnetov. Viedla ma po uličkách, ktoré ani veľa miestnych nepozná. Cítil som sa ako prvý krát v Paríži. Úplne stratený bez akýchkoľvek vedomostí či naštudovanej mapy.
Cestou sme sa rozprávali o všetkom, priatelia, rodina, vzťahy. Usmievali sa na seba a užívali prechádzku.
Schyľovalo sa pomaly k večeru je čas sa pobrať späť na ubytovanie. Pomaly som ju odprevádzal k domu, keď v tom zo mňa vypadlo, či si nechce na druhý deň zopakovať takéto "rande". Na moje počudovanie súhlasila.
Jemne ma chytila za ruku a pokračovali ešte pár minút k jej domu. Prišli sme na miesto, pozrel sa na ňu, poďakoval som jej za príjemne strávený deň a zaželal dobrú noc. Stihli sme si vymeniť čísla pred odchodom. Pobozkal som ju na líca a pobral som sa na ubytovanie.
Celou cestou som rozmýšľal či som niečo nepokazil, zatiaľ čo som mal úsmev na tvári. Prichádzam k posteli, vyzliekam sa a lahýňam do nej. Pred očami sa mi prehráva celý čas strávený s ňou. Chytám paplón do náručia, otáčam sa na bok a s úsmevom zaspávam.
ihli sme si vymeniť čísla pred odchodom. Pobozkal som ju na líca a pobral som sa na ubytovanie.
Celou cestou som rozmýšľal či som niečo nepokazil, zatiaľ čo som mal úsmev na tvári. Prichádzam k posteli, vyzliekam sa a lahýňam do nej. Pred očami sa mi prehráva celý čas strávený s ňou. Chytám paplón do náručia, otáčam sa na bok a s úsmevom zaspávam.
