Surové hry vášne 2 - Pláž - súťažná

Zrnko piesku II. – Pláž

Popoludní je pláž poloprázdna.
Žiarivé slnko spáli aj posledné zvyšky hanby.
Vidím, ako sa jej koža leskne od oleja, prsia jej ťažko dýchajú pod látkou plaviek.
A viem, že sa na to teším viac než na čokoľvek iné: rozopínať ju tu, medzi slaným vetrom a vôňou rozhorúčeného piesku.

⸻

Nájdeme miesto za skalou, kde nevidno na prvý pohľad.
Tvár má spálenú od slnka, v očiach tú známu zmes očakávania a strachu.

„Kľakni.“
Poviem to sucho, bez citu – ako príkaz, nie prosbu.

⸻

Poslúchne.
Piesok sa jej lepí na kolená, na stehná, na holú kožu brucha.
Vidím, ako sa jej chveje brada, pery sa jej jemne otvoria.
Bez váhania rozopnem zips plaviek a vytiahnem ho von.

⸻

Chytím ju za vlasy, pritlačím jej hlavu nižšie.
Tvár má len pár centimetrov od piesku, cíti jeho horúčavu.
Jazykom mi prechádza po žaludi, váhavo, potom dychtivejšie.
Nedovolím jej dýchať slobodne – určujem rytmus, ako hlboko, ako rýchlo.

⸻

Držím ju za temeno, prsty mám zaborené do mokrých vlasov.
Tvár jej naráža o moje slabiny, sliny sa miešajú s pieskom.
Počuť ten mokrý, hanebný zvuk, keď jej ústa kĺžu po mne.
Je to nádherne zvrátené: jej zúfalá snaha, aby ma uspokojila, a môj chlad, s ktorým ju k tomu nútim.

⸻

Potom ju prudko odtlačím.
Ona padne na všetky štyri, piesok sa jej lepí na boky, zadok, prsia.
Chytím jej plavky a stiahnem ich tak rýchlo, až ich skoro roztrhnem.
Zostane holá, kolená roztiahnuté, vypúlený zadok sa trasie.

⸻

„Drž hlavu dole.“
Jej líce sa dotkne piesku, ramená sa jej napnú.
Nadýchnem sa – cítim jej vôňu, vlhkosť, ktorá už steká po stehnách.
A bez varovania do nej vrazím.

⸻

Tvrdý náraz bokov, prudký, až vykríkne.
Piesok sa jej sype z vlasov, pery má pootvorené, oči privreté od bolesti a slasti.
Držím ju za boky, prsty jej zaryjem do kože.
Prirážam – bez šetrenia, bez citu, len hrubá potreba, ktorá pohlcuje rozum.

⸻

Cítim, ako sa vnútri trasie, steny jej pošvy sa mi sťahujú okolo koreňa.
Pulzuje, horúca a mokrá, klzká.
Zaborím sa hlbšie, až jej bruško naráža o piesok.
Rytmus je surový, nemilosrdný – a ona ho znáša, lebo vie, že mi patrí.

⸻

Dlane jej siahnu dozadu, chytí ma za stehno – prosí o trochu nežnosti.
Odmietnem.
Pridrím jej zápästia za chrbtom, zviažem ich dlaňou, pritlačím jej trup k piesku.
Teraz sa nemôže ani pohnúť.

⸻

Prirážam tvrdšie, rýchlejšie.
Cítim, ako jej v hrdle buble zadržaný výkrik.
Sliny jej stekajú po brade, piesok sa jej lepí na vlhké pery.
Je to obraz, ktorý sa mi vryje do pamäti: ponížená, zničená rozkošou, a predsa oddaná.

⸻

Napätie sa vo mne hromadí, brucho sa mi sťahuje.
Zatnem čeľusť, cítim, ako sa mi v slabinách zbieha žeravé teplo.
Ešte pár divokých, drsných prírazov.
Vyvrcholím do nej, celým telom sa zatrasie, chrbát sa jej prehne do oblúka.

⸻

Zostanem v nej, kým sa mi dych neskludní.
Cítim, ako sa podo mnou trasie, úplne zlomená, ale spokojná.
Pomaly sa stiahnem, semeno jej vytečie po stehne, zmieša sa s pieskom.
Je to nečisté, surové, nádherné.

⸻

Sadnem si vedľa nej, dívam sa, ako sa pokúša vydýchať.
Na hrudi jej bije srdce tak rýchlo, že ho vidím.
Na líci má otlačené zrnká piesku, v očiach ešte stále oheň.

⸻

„Zdvihni sa.“
Zachrípnuto, ticho.
Pozrie na mňa, trasúcimi sa nohami sa postaví, prsia sa jej dvíhajú v horúcom vetre.
Na koži stopy mojich prstov, na stehnách steká biela stopa.

⸻

A v tej chvíli viem, že ešte nie som nasýtený.
Že dnes večer ju znova zlomím.
Možno jemnejšie, možno ešte tvrdšie – ale vždy tak, aby si pamätala, kto ju držal.