Zobudil som sa skôr než ona.
Ležala vedľa mňa, prikrytá len ľahkou perinou, vlasy rozstrapatené, pery jemne pootvorené. Dýchala pokojne.
Pozeral som sa na ňu dlho. A nešlo o túžbu.
Skôr o to tiché, čo príde, keď zrazu vieš, že sa ti niekto dostáva pod kožu.
V izbe bolo teplo. Mesto sa prebúdzalo, ale u nás vládol kľud.
Prebudila sa pomaly. Usmiala sa ospalo, trochu rozospato.
„Dúfala som, že si tu ešte,“ zašepkala.
Prikývol som a jemne jej stisol ruku.
Nechcela sa hýbať. Ani ja nie.
Zostali sme tak, prikrytí perinou, tesne vedľa seba. Nie ako milenci. Nie ako cudzinci.
Len dvaja ľudia, ktorí našli kúsok ticha v chaose sveta.
O chvíľu už sedela v mojej košeli na kuchynskej linke, s nohami zvesenými dolu, rukami obtočenými okolo horúceho hrnčeka.
Uvaril som kávu. Podal jej pohár bez slov.
„Nikdy som nechodila len tak niekam… bez plánu,“ priznala.
„A teraz?“
„Teraz si nechcem klásť otázky.“
Usmial som sa.
„Ani odpovede?“
„Najprv chcem len byť.“
Sadli sme si oproti sebe.
Rozprávali sme sa o drobnostiach – ako kto spí, o vtipoch z detstva, o tom, čo nás vytáča a na čo máme slabosť.
Nie o minulosti. Nie o budúcnosti.
Len o tom, kto vlastne sme – keď zhodíme všetky hry.
Keď sa neskôr obliekla a postavila k dverám, chvíľu váhala.
Otočila sa. V očiach mala niečo medzi neistotou a nádejou.
„Neviem, kam to smeruje…“
„Ani ja,“ odpovedal som úprimne.
Chvíľu mlčala. Potom si ma pritiahla za límec a pobozkala.
Nie vášnivo. Nie hladne.
Ale tak, ako bozkávaš niekoho, ku komu sa chceš vrátiť.
