Vo vlaku bolo nezvyčajne ticho. Slnko pomaly klesalo za okno a vo svetle večera sa v kupé odrážala teplá oranžová žiara. Sadol som si oproti nej – cudzej žene, staršej odo mňa, ale pôsobiacej neuveriteľne elegantne.
Mala na sebe jednoduché šaty, ktoré odhaľovali jemný výstrih, a keď sa naklonila, aby si upravila kabelku, zachytil som vôňu jej parfumu – ťažšiu, no opojnú. Na chvíľu sa naše pohľady stretli. Usmiala sa a akoby sa v tom úsmeve skrývalo pozvanie.
„Dlho cestujete?“ opýtala sa. Jej hlas bol hlboký, trochu chrapľavý, no príjemný.
Rozprávali sme sa najprv nenápadne – o meste, o práci, o všedných veciach. No čím dlhšie sme hovorili, tým viac som cítil, ako medzi nami rastie napätie. Jej pohľady boli priame, občas až provokatívne. Keď si odhrnula vlasy za ucho, prsty sa jej jemne dotkli šije – a ten pohyb bol zrazu viac než obyčajný.
Pri ďalšej stanici sa vlak na chvíľu zastavil. V kupé sme zostali sami. Nastalo ticho, ktoré prerušovalo len tlmené klopkanie kolies. Naše pohľady sa znovu stretli – a tentokrát ani jeden z nás neuhol.
Sedela oproti mne, no naklonila sa bližšie. Cítil som jej teplo, jemne sa dotkla mojej ruky. „Vieš,“ zašepkala, „niekedy je najkrajšie neplánované stretnutie.“
Jej dotyk na chvíľu zostal na mojej dlani, prsty sa jemne pohli, akoby skúšali, čo si dovolí. A v tom okamihu sa všetko v kupé zmenilo – už to neboli dvaja cudzinci, ale dvaja, ktorých spájalo niečo tajné, zakázané a zmyselné.
Jej prsty sa pomaly kĺzali po mojej ruke, akoby ma skúšali, a ja som jej pohľad nemohol pustiť. V očiach mala iskru, v ktorej sa miešala skúsenosť so zvedavosťou.
Naklonila sa bližšie. Vlak sa pohol a jej rameno sa dotklo môjho. Ten náhodný, ale predsa úmyselný dotyk mnou prešiel ako jemný elektrický impulz.
„Páči sa mi, ako sa na mňa pozeráš,“ zašepkala, tak blízko, že som cítil jej dych na pokožke.
Neodpovedal som, len som sa usmial. Zdvihla ruku a jej prsty sa letmo dotkli mojej tváre, prešli po línii brady. Nebola v tom žiadna náhlenosť – naopak, každé gesto bolo pomalé, vychutnané, akoby vedela, že čakanie môže byť silnejšie než čokoľvek iné.
Naše pery sa konečne stretli. Najprv len jemne, skúmavo, akoby sme si navzájom dovolili ochutnať ten zakázaný okamih. Potom o niečo dlhšie, odvážnejšie.
Jej ruka si našla cestu na moju hruď, prstami sa zastavila pri gombíku košele, ale neponáhľala sa – hrala sa so mnou, udržiavala ma v napätí. „Vieš,“ usmiala sa, keď sa na chvíľu odtiahla, „mladší muži sú vždy tak netrpezliví. A ja rada učím trpezlivosti.“
V kupé bolo stále prázdno, vlak zrýchľoval, akoby nás niesol preč od reality. Všetko mimo toho úzkeho priestoru prestalo existovať – zostali len jej pery, jej dotyky a tá zvláštna príťažlivosť, ktorej sa nedalo brániť.
Jej pohľad bol pevný, skúmavý, no zároveň hravo provokatívny. Prsty, ktoré sa pohrávali s mojou košeľou, konečne uvoľnili jeden gombík, potom ďalší. Jej dotyk na pokožke bol horúci a nežný zároveň, akoby presne vedela, kde sa ma má dotknúť, aby som zadržal dych.
Vlak dunel v monotónnom rytme, ale v kupé sa čas akoby spomalil. Každé priblíženie, každý pohyb jej tela bližšie k môjmu zanechával stopy, ktoré sa mi vpíjali hlboko pod kožu.
Naklonila sa mi k uchu. „Vieš, že tu a teraz ťa môžem naučiť viac, než si si kedy predstavoval?“ Jej šepot bol ako rozkaz aj ako sľub.
Naše pery sa opäť stretli, tentoraz hladnejšie, odvážnejšie. Jej ruka sa zatiaľ presunula nižšie, skúmala, dráždila, a ja som cítil, ako sa moje telo napína v odpovedi na každý jej pohyb.
Keď sa posadila vedľa mňa, jej stehno sa dotklo môjho. Tenká látka šiat už nedokázala skryť teplo jej tela. Cítil som, ako sa o mňa opiera, ako jej dlaň prechádza po mojej nohe vyššie, a vyššie…
Zastavila sa, zdvihla hlavu a znova sa mi pozrela do očí. „Chceš, aby som pokračovala?“ spýtala sa so skúseným úsmevom, ktorý prezrádzal, že odpoveď už dávno pozná.
Pokračovanie na budúce :)
