Do Prahy som prišiel s úplne čistou hlavou.
Jedna noc.
Posteľ.
Sprcha.
Ráno späť na vlak.
Žiadne postranné úmysly, žiadne očakávania.
Len som potreboval pokoj.
Keď som jej napísal, že stojím pred vchodom, odpísala:
„Prichádzam.“
A potom sa dvere otvorili.
Vošla do priestoru medzi schodiskom a vonkajšími dverami ako niekto, kto vlastní celú miestnosť.
Mala na sebe zimnú bundu — dlhú, elegantnú, nenápadnú.
Ale spôsob, akým ju mala prehodenú cez ramená…
To nebolo náhodné.
To bolo úmyselné.
Vôbec mi nepozerala do očí.
Najskôr ma prebehla rýchlym pohľadom od topánok hore.
Zastavila sa tesne pod úrovňou tváre.
Až potom sa usmiala.
Tým úsmevom, ktorý bol teplejší než svetlá vo vchode — ale zároveň ostrý ako čepeľ.
„Tak poď,“ povedala ticho.
Otočila sa chrbtom a tým jedným pohybom začala hru, o ktorej som ešte netušil, že sa už hrá.
Sotva zavrela vchodové dvere, urobila niečo, čo som vôbec nečakal.
Bundu si zhodila hneď pri vešiaku.
Nie elegantne.
Nie slušne.
Niečím medzi ladnosťou tanečnice a dravosťou predátora.
A pod tou bundou…
Mala na sebe niečo, čo sa tvárilo ako elegantné šaty, ale v skutočnosti len napodobňovalo eleganciu.
Látka bola tak priehľadná, že na každom druhom kroku odhaľovala viac, než by bolo spoločensky prijateľné.
A ona to vedela.
A vôbec sa to nesnažila ukryť.
Keď si všimla, kam sa mi zablúdil pohľad, urobila presne to, čo som sa bál, že urobí:
**Zastala.
Otočila sa.
A ešte viac si poposunula látku tak, aby odhalila práve to, čo mi vzalo dych.**
„Aha… všimol si si,“ povedala veľmi pomaly.
A z jej tónu bolo jasné, že presne to chcela.
⸻
„Poď,“ kývla hlavou smerom k chodbe, no nešla.
Nie hneď.
Najskôr urobila krok späť ku mne.
Úplne blízko.
Tak blízko, že jej parfém sa mi zaplietol do dychu.
Jemne sa ma dotkla končekom prsta na hrudi.
Iba raz.
Úplne jemne.
Ale bolo to dravejšie, než by bolo slušné.
A ona to vedela presne.
„Si nejaký napätý,“ povedala a uškrnula sa.
Ten úškrn by rozbil aj železo.
Prešla okolo mňa v takej blízkosti, že mi látka jej šiat skĺzla po zápästí.
A to nebola náhoda.
Ani náhodou.
Potom spravila tú zatiaľ najdrzejšiu vec:
Zastavila sa v polke chodby, otočila sa bokom, položila dlaň na stenu a jemne prehla telo tak, že priehľadná látka ukázala aj to, čo zjavne ukázať nemala.
„Mmm… takto sa mi ide lepšie,“ povedala nevinným tónom.
Ale jej oči horeli.
Namierene presne na mňa.
Videla všetko.
Každú reakciu.
Každé zaváhanie.
Každý okamih, kedy sa mi zlomila sústredenosť.
A veľmi ju to bavilo.
Prišla bližšie.
Zdvihla ruku.
Prstom mi prešla po línii krku až po golier.
„Ty sa stále tváriš, že si prišiel len prespať,“ šepkala.
„Taký… disciplinovaný…“
Špičkou nechtu prešla po mojej košeli.
„A ja mám strašnú chuť to z teba pomaly strhávať.“
Pomaly sa odtiahla.
Ale jej pohľad zostal.
Keď sme vošli do jej obývačky, už som sa ani nesnažil tváriť, že to nezachádza príliš ďaleko.
Ona to videla.
A ešte viac ju to nakoplo.
⸻
Postavila sa predo mňa.
Jedno koleno pokrčené.
Hip mierne vytočený.
Póza, ktorá bola tak dokonale provokatívna, že musela vzniknúť cvičením pred zrkadlom.
„Teraz ti niečo ukážem,“ povedala.
Sadla si na stôl predo mnou — nie sedela, ale usadila sa, ako žena, ktorá je zvyknutá byť tam, kde chce byť.
Jeden pohyb.
Jedno odhrnutie vlasov.
Jedno jemné zaklonenie hlavy.
A potom zdvihla ruky za seba…
…a začala si pomaly vyťahovať vrchný diel šiat.
Nie úplne.
Nie naraz.
Len toľko, aby mi prešla po tele vlna tepla, ktorú som už nedokázal potlačiť.
„Vieš,“ povedala potichu, ale dravo, „bolo zábavné sledovať, ako sa snažíš tváriť pokojne.“
Naklonila sa ku mne tak blízko, že jej dych bol horúci na mojich perách.
„Ale teraz…“
Šaty jej skĺzli ešte nižšie.
„…už nebojuj.“
A keď sa pohla bližšie, až sa jej telo dotklo môjho, bolo jasné, že všetky jej hry, pohyby, pózy, náznaky, dotyky…
všetko smerovalo presne sem.
K okamihu, keď muž, ktorý prišiel len prespať,
a žena, ktorá otvorila len „kvôli ubytovaniu“,
stratili poslednú zvyšnú obranu.
Oči proti očiam.
Dychem proti dychu.
Dve telá, ktoré sa už nesnažili skrývať, čo chcú.
A to, čo nasledovalo už nebolo o slovách.
Ani o hrách.
Len o tom, že dvaja ľudia…
ktorí sa ešte pred hodinou vôbec nepoznali…
zrazu nedokázali držať ani centimeter odstupu.
