zdanie

Často neviem rozlíšiť, čo je len zdanie a čo je naozaj. Vidím šťastný pár. Zdanlivo zamilovaný. Potom mi on v súkromí rozpráva, ako málo sa mu dostáva porozumenia / akože, to je pomenovanie toho, že žena nemá chuť oddialiť kolená od seba vždy vtedy, kedy si on zmyslí/. O chvíľku sa dostanem do krúžku žien, kde usmiata a "šťastná" žena má na čele zlostné vrásky a obšírne rozpráva, že ten jej leňoch s ňou nejde ani bicyklovať, ani plávať, nič sa mu nechce, len posedieť pri jedle a potom šups do perín. Ju to nenaplňuje, chce von, behať, skákať, radovať sa z pohybu. Lenže ísť s kamarátkami, to fakt nemôže, to je doma výsluch. ...

A tak už ani nezávidím, keď vidím zdanie. Úsmev, za ktorým je nespokojnosť.

Alebo úsmev ako cerenie zubov.
Úsmev, ktorým sa maskujú slzy.
Úsmev, skrývajúci bolesť.
Úsmev, pochovávajúci rezignáciu.

Tak sa usmievajme. Nech je to akýkoľvek druh úsmevu, pôsobí lepšie, ako zlostný kukuč.