komplidement

Cítila som sa ako zrkadlo zrkadielko v rozprávke, keď musí povedať kráľovnej po dlhých rokoch, že už nie je najkrajšia na svete. Stále je krásna, ale Snehulienka, Snehulienka je najkrajšia. Posadnutosť byť "naj..." asi nebude výmysel Hollywoodu.


Silou mocou to chcel počuť. Chcel, aby som mu rozprávala rozprávku o tom, že je najlepší samček môjho života. Rád by počul, že má najšikovnejší jazýček, pršteky, penis... Nezáležalo mi na jeho pohlavnom úde, prstoch ani na jazykových zručnostiach. Potrebovala som len jeho dušu.




Kvôli tej nehmotnej časti jeho bytosti som sa tešila, zvyšok bol len bonus, neoddeliteľná, príjemná, no nepodstatná súčasť.





Zrkadielko by puklo, keby klamalo, mne drásalo srdce, že túži po lacnej sláve, po chválení toho, čo rýchlo mení hodnotu a v podstate nemá cenu. Dlhý rok boja o pochopenie. Vzdala som to.



..... a tak: Česť jeho pamiatke.