Dôvera

Držal ju pod krkom. Hľadel jej uprene do očí. Nebola v tom zlosť, násilnosť, agresia. Bola to čistá kontrola.

Jej dych sa skracoval, nádychy boli rýchlejšie.
Uprený pohľad opätovala. V jej očiach bola úplná dôvera. Dívali sa vzájomne do očí z intímnej vzdialenosti ich objatia.

Dych sa jej krátil ale vzrušenie narastalo, rovnako ako jej chtíč.

Bol to pocit odovzdanosti, ale nie bezmocnosti.

Vedela že on dáva pozor na každý jej pohyb, kontroluje každý jej nádych.

Nahla sa krátkym pohybom k nemu, s pootvorenými ústami, chcela ho pobozkať, prejaviť svoju žiadostivosť.

Ani neuhol pohľadom, len mierne kývol v negatívnom geste. Ešte nie. Zreničky mali obaja rozšírené vzrušením.

Nestláčal, len držal. Cítil ako ťažko prehĺtla, vedel že už bude treba povoliť.

"Povedz keď to bude moc"

Nikdy toho nemám dosť, zašepkala chraplavo, ale mierne sa odtiahla a zhlboka nadýchla, lebo tých pár slov bolo vyčerpávajúcich viac, ako by sa mohlo zdať.

Povolil.
Povolil zovretie na krku, ale o to viac ju zovrel v objatí.

Vášnivo sa bozkávali a ona vzala jeho ruku do vlastnej a viedla ju dolu, medzi nohy, na miesto zmáčané nepočítanými predošlími orgazmami.

"Ešte chcem," znova zašepkala. A on jej s úsmevom vyhovel.