Pokľakni a slúž mi

Ticho. Klub pulzuje hudbou, ale medzi nami je len napätie. Stojím opretá o stenu. Kožený korzet mi obopína pás, stehná zvýrazňujú čižmy na opätkoch. Orlando už vie, že sa nehrá. Že keď sa moje oči zalesknú, má okamžite pokľaknúť.

A on poslúchne. Vždy.

Dlhé prsty si založím za chrbát, sledujem ho. Pomaly padne na kolená, pohľad sklonený, ruky položené na stehnách. Čaká. Vie, že dnes ho čaká trest. Nie preto, že neposlúchal. Ale preto, že chcem.

„Na štyri.“ Bez váhania sa spustí. Urobí zo seba to, čo z neho robím každý raz – hračku.

Pristúpim k nemu. Lakťom sa zapriem o jeho lopatku, prechádzam mu opätkom po chrbte. „Dnes nebudeš hovoriť. Ani vzdychať. Len prijímať, rozumieš?“

Nedostane ani šancu odpovedať – zatlačím ho čelom k zemi.

Cítim, ako sa chveje. Zo vzrušenia. Z očakávania. Z rešpektu. Zo strachu.

A presne to chcem. Tú moc. Tú kontrolu. Tú oddanosť.

Chcem ho rozbiť. Pomaly. Precízne. Zostaviť si ho po svojom. Odhodiť jeho vôľu, nechať len túžbu.

A potom mu možno dovolím pobozkať mi stehno.

Ale len ak bude veľmi, veľmi dobrý.

Niekedy nechcem nežnosť. Chcem pokľaknutie. Ticho. Očakávanie trestu. Túto noc som sa rozhodla – bude slúžiť. A ja sa budem usmievať.