Noc, ktorú nemôžem priznať!

Niektoré situácie človek neplánuje. Prosto sa stanú.

Keď mi volal Robo, kamarát zo strednej, myslel som si, že chce ako obvykle poradiť s niečím okolo firmy. Ale tentoraz to bolo iné. Jeho dcéra Miška mala prísť do Bratislavy na svadbu kamarátky, vraj len na noc, a nemala kde prespať. "V hoteli je plno a Miška vravela, že by to nechcela riešiť cez cudzích. Nenájdeš jej gauč na jednu noc?"

Bez zaváhania som súhlasil.

Lenže na stanici ma čakalo prekvapenie.

Miesto bežnej študentky tam stála mladá žena. Štíhla postava, dlhé nohy v tenkých rifliach, jednoduché tielko a bunda prehodená cez plecia. Vlasy stiahnuté do copu, ale pohľad sebavedomý. Keď som ju uvidel, na moment sa mi zastavil dych.

"Ahoj!" vysúkal som zo seba, keď som jej zobral kufor.

Usmiala sa. "Čakala som, že prídeš na motorke, nie v takejto beštii," ukázala na moje Porsche.

Nastúpila vedľa mňa, a ja som si nemohol nevšimnúť, ako jej stehná kopírujú čiary sedadla. Voňala po citrusoch a niečom žensky príťažlivom. Počas cesty sme sa rozprávali – o škole, o tom, čo ju baví, ako sa jej páči život mimo domu. Bola zvedavá, priama, vtipná. A ja som sa pristihol, že sa s ňou rozprávam inak – nie ako s niekoho dcérou, ale ako s mladou ženou, ktorá ma fascinuje.

Keď sme došli ku mne, ukázal som jej izbu pre hostí. "Je to len na jednu noc, fakt sa nemusíš prispôsobiť," povedala a rozbalila si kozmetickú tašku. Keď mi oznámila, kedy potrebuje odvoz na svadbu, bez rozmýšľania som povedal:

"Jasné, zaveziem ťa. A poriadne. Ide sa Porsche."

Čas ubiehal. Zatiaľ čo sa chystala, ja som sa venoval práci. Keď vyšla z kúpeľne nalíčená, v šatách, ktoré jej obopínali boky, ticho som preglgol.

"Dobre, tak to budú pozerať na teba," povedal som s úsmevom.

"To je účel," odpovedala so žmurknutím.

Odprevadil som ju na večernú párty, prešli sme sa a keď som ju viedol cez sálu, získal som niekoľko pozorných pohľadov. Chlapi sa za ňou obracali. V duchu som si opakoval: Nedotýkaj sa jej. Je to dcéra tvojho kamoša. Bodka.

Večer som sedel doma na terase, písal si veci do práce, a rozmýšľal, prečo ma ten večer tak rozhádzal.

Potom mi prišla správa.

"Je tu strašná nuda."

"A čo s tým mám ja spoločné?"

"Oci mi o tebe rozprával... vraj si nebezpečný chlap, keď chceš."

Pozrel som na displej, na tmu za oknom.

Daj mi 15 minút niečo vymyslím.

Prišli sme, šofér otvoril zadné dvere a ona nastúpila ako z katalógu – mierne rozžiarená, s leskom v očiach a úsmevom, aký si pamätáš z neskorého letného večera, keď je všetko na správnom mieste. V ruke držala malé elegantné kabelkové šampanské a trochu sa potácala, ale nie neisto – skôr s tým prirodzeným ženským šarmom, akoby si bola istá, že dnes večer je hviezda.

„Tak čo, bavil vás večer?“ opýtal som sa so zdvihnutým obočím, zatiaľ čo som jej podával ruku.

„Bolo fajn… ale trochu nuda,“ usmiala sa so skrivením pier, ktoré už samo osebe v sebe nieslo niečo provokujúce. „Môžem zobrať aj kamarátky? Tie sa tam už dusia.“

„Kľudne, len nech nezabudnú, kto ich zachránil.“

O pár minút už všetky sedeli vzadu, šesť dlhých nôh, ešte dlhšie pohľady v spätnom zrkadle. Hudba v aute bola jemná, pozadie bratislavskej noci tieklo za sklom ako víno v pohári. Ja som sa opieral o opierku, poloprofilom k nim, počúval ich rozhovor, ktorý bol čoraz veselší. Smiech, štebotanie, vzájomné poznámky. A medzi tým všetkým – tie pohľady.

Ona si hrýzla peru. Vedome. Sledovala ma, keď som jej niečo povedal, až príliš sústredene. Raz si rukou prešla po stehne, inokedy si uhladila vlasy, ktoré nepotrebovali žiadnu úpravu. Tá hra bola jasná, ale zároveň nevyslovená. A o to viac dráždila.

Prišli sme do klubu, ktorý vlastní môj kamarát. Všetko bolo pripravené – VIP salónik, vlastný barman, hudba podľa našej nálady. Bola to vlastne súkromná párty, len bez toho, aby bola oficiálne súkromná. Na parkete som si pustil ruky – pohyb, rytmus, telo, uvoľnenie. Cítil som sa výborne. Baby tiež.

O tretej nadránom sme to zabalili. Kamarátky sme postupne vykladali podľa toho, kto býval najbližšie. V aute zostala len ona. Ticho. Ale nie také to bežné – bolo to elektrické ticho. V aute hrala tichá hudba, svetlá mesta sa mihali a ja som cítil, ako sa na mňa díva. Nie náhodne. Cez ramená, priamo, intenzívne. Cítil som jej pohľad ako tlak na krku.

Keď som sa na ňu otočil, práve si oblízla spodnú peru. Vedela to. A ja som si stále len opakoval v hlave:

„Je to kamarátova dcéra. Je to kamarátova dcéra.“

Ale srdce a rozum… nie vždy hrajú rovnakú hru.

"Niektoré pohľady neklamú. Niektoré ticho kričia hlasnejšie než slová."

Keď sme sa vrátili ku mne, vládlo ticho. To zvláštne, husté ticho, ktoré nie je nepríjemné – práve naopak, je nabité očakávaním. Zamkol som dvere, ona išla do izby. V očiach mala niečo nevyspytateľné, ale neprezrádzala nič. Aspoň zatiaľ.

Ospravedlnil som sa a na pár minút sa vzdialil do kúpeľne. Opláchol som si tvár studenou vodou. Potreboval som sa trochu schladiť – nie preto, že by mi bolo teplo, ale preto, čo sa dialo v mojej hlave. Bol to vnútorný boj medzi zdravým rozumom a túžbou, ktorá vo mne tlela odkedy nastúpila do auta.

Keď som sa vrátil do obývačky… zastavil som sa. Stála oproti mne, pohľad upriamený priamo na mňa. Tentoraz bez šiat, v krásnych tenkých nohavičkách, ktoré na nej sedeli až príliš dobre. Hlas sa mi takmer zasekol v hrdle.

Na nízkom stolíku, v mäkkom prítmí, kľačala. Spodné prádlo obopínalo jej boky ako stužka, pohľad uprený priamo na mňa.

„Počula som o tebe viac, než si myslíš,“ povedala ticho. Prehltol som nasucho. „Zaujímavé… ja o ničom neviem.“ „Ale ja áno,“ šepla. „A chcem to zažiť.“

Na sekundu som zaváhal. V mojom svete platia dohody. Rámce. Pravidlá.

„Len ak pochopíš, čo to znamená,“ povedal som pokojne. „Nie je to hra. A nikdy to nesmieš zopakovať. Ani vysloviť.“

Bez slova prikývla.

Pomaly som k nej pristúpil. Zastal som kúsok pred ňou, načiahol ruku a nechal prsty prejsť po línii jej ramena, dolu po predlaktí až k zápästiu. Zachvela sa. V tom tichu som počul, ako sa jej zrýchlil dych.

Uchopil som ju jemne za bradu, nadvihol jej tvár. V očiach mala niečo medzi odhodlanosťou a neistotou. Naklonil som sa a pobozkal ju – pomaly, s rešpektom, ale bez pochýb.

Usadila sa do kresla. Medzi nami už všetko bolo rozhodnuté.

Keď sa mi pohodlne usadila do lona, jej pohyby boli isté a zvedavé zároveň. Vzájomne sme si vychutnávali každý dotyk, každý moment. Nič sa nenáhlilo, no každá sekunda bola nabitá elektrinou. Sledoval som, ako sa jej telo poddáva, ako stúpa a klesá s rytmom dychu, ktorý sa menil na tiché vzdychy.

Nakoniec sa len oprela o moju hruď, ticho, pokojne. Moja ruka jej prechádzala po chrbte a ona sa ku mne privinula, akoby hľadala istotu v chaose tej chvíle.

Ráno bolo tiché. V kuchyni som jej pripravil kávu. Bola iná. Možno o čosi vážnejšia, možno hlbšia ale veľmi spokojná. Nevraveli sme o tom, čo sa dialo večer. Žiadne výčitky, žiadne slová navyše. Len pohľady.

Keď som jej odniesol kufor k autobusu, zastavila sa pri mne. Na sekundu sa na mňa len ticho zadívala. A keď už stúpala do autobusu, otočila sa a s úsmevom mi ešte raz zamávala.

Minútu po tom, ako autobus odišiel, mi zazvonil telefón.

Správa.

Tri fotky. Jemne provokatívne, ale estetické. Nahá, no zakrytá svetlom a tieňom. A pod tým jednoduchý text:

„Chcem ešte raz prísť do Bratislavy. Prosím.“