Nedeľa-na stole v kuchyni

Bola to len nedeľa.

Lucia stála v kuchyni, oblečená v jeho košeli, ktorú si požičala bez opýtania. Bola jej veľká, spadnutá z jedného pleca, dĺžkou sotva zakrývala zadok. Nohy bosé, vlasy len tak strapaté. Pripravovala si kávu, keď začula kroky za sebou.

Marek. Už len jeho prítomnosť jej spôsobila husiu kožu. Mal ten pohľad — nebezpečný, sústredený. Taký, čo znamenal len jedno.

„Čo to máš na sebe?“ spýtal sa chrapľavo.

„Tvoju košeľu,“ odvetila nevinným tónom, ani sa naňho neotočila. Presne vedela, čo robí.

Prišiel k nej, zastavil sa tesne za ňou. Nevidela ho, ale cítila, ako tvrdne. Bez slov jej rukou podvihol košeľu. Zistil, že pod ňou nemá nič. Nič.

„To si robíš srandu...“ zamrmlal, kým ju rukou stisol za zadok a druhou jej rozhrnul nohy. Položil jej trup dopredu – rovno na kuchynský stôl, kde ešte pred chvíľou stál hrnček s kávou. Sklopila hlavu, oprela si čelo o chladný povrch. A usmiala sa.

„Myslela som, že si hladný.“

„Som. Ale nie po káve.“

Znova to bolo rýchle, surové a nenásytné. Vnikol do nej bez slova, s plným ťahom, až zalapala po dychu. Stôl pod ňou sa otriasal. Prírazy boli tvrdé, rytmické, každým jedným ju zatlačil hlbšie do dreva. Držal ju za boky, pevne, ako keby ju vlastnil. A on ju aj vlastnil.

Vzdychala nahlas, bez hanby. Bola otvorená, mokrá, prijímala ho celého – a stále chcela viac. Zrýchlil, pritlačil sa na ňu celým telom, rukami jej stiahol zápästia dozadu, čím ju úplne ovládol.

„Máš byť potichu... alebo ťa počujú aj susedia,“ zasyčal jej do ucha.

„Tak nech počujú... že máš ženu, čo ťa vie takto pohltiť...“

Zvrcholili takmer súčasne — výkrik, výdych, stuhnutosť tela. A ticho.

Zrazu sa len obaja smiali. Hystericky. Uvoľnene. Spotení, zadýchaní, opretí jeden o druhého pri kuchynskom stole.

A Marek, ešte s rukou na jej zadku, dodal:

„Najbližšie ťa zoberiem na práčke. Keď sa spustí odstredivka.“