Kde bolo tam bolo…

Bolo to dávno…

Poznala som ho z videnia, a zo školy aj z počutia, keďže bol o tri triedy vyššie.
Býval vo vedľajšom dome, ale prisťahovali sa len nedávno. Mal uhrančivé tmavé oči, neposlušné vlasy, na tú dobu dlhé. Už vtedy sa mi páčil. V tej dobe sme spolu radšej neprehovorili ani pol slova. Bála som sa na neho čo i len pozrieť. To by bolo rečí… Iba odkazy nám dávali… Ale vedeli sme o sebe, sem tam sme sa náhodne stretli, pozdravili, ale nič viac.

Až keď som sa po rokoch vrátila domov, a našla som starú partiu “na lavičkách”, kam chodil aj on. Bol rovnako príťažlivý, taký, ako som si ho pamätala. Tie uhrančivé tmavé oči, úsmev, a to …, čo vyžarovalo z neho mojim smerom… To iskrenie. Tá chémia. Cítili sme to rovnako. Jeho letmé dotyky vo mne vyvolávali neskutočnú a do vtedy nepoznanú, vlnu vzrušenia. Z náhodného stretnutia sa stalo pravidelné. Úplne náhodne sme chodili každý večer von na to isté miesto. Túlila som sa k nemu, keď mi bolo chladno, keď som potrebovala objať. Jeho prítomnosť ma naplnala tým zvláštnym teplom. Stretnutia boli zrazu častejšie a viac ako kamarátske. Vedeli sme o sebe všetko. Už nebolo čo a prečo tajiť. Naša vzájomná príťažlivosť prekonala aj našu hamblivosť. Všetci v partii to videli. Len my sme sa tomu bránili. Bolo nám super. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. A neubránili sme sa. Bolo to silnejšie ako my. Stretávali sme sa každý deň, aj noc. Boli to krásne, vášnivé chvíle. Zažívali sme spolu to, čo ani jeden z nás nikdy pred tým. Prepojenie našich tiel bolo ako puzzle. Žili sme jeden pre druhého a zároveň pre ten okamžik, keď sme boli spolu. Kamaráti nám priali, ale rodina nie. Stretávali sme sa potajomky, kým sa dalo. Chémii nerozkážeš. Boli to nádherné, vášnivé a dlhé noci.

Časom sme museli akceptovať vôľu rodičov. Mala som 19násť a on o 3 roky viac - asi to tak malo byť… Rozdelili nás, aj keď nie úplne. Celé roky sme sa sem tam náhodne stretli, pokecali… a vždy to malo ten istý náboj. Aj keď sa oženil. A ja vydala. Náhoda nás spojila za ten čas ešte veľa krát.Tá chémia, ten chtíč,tam boli vždy, stále. Každé jedno náhodné stretnutie.

Až raz, po x rokoch, kedy sme už zase boli obaja slobodný, tá istá náhoda chcela, aby sme sa znovu stretli. Chystala som sa doma na diskotéku s kamoškou a partiou pracovných známych. Zrazu správa: “Ahoj. Čo robíš? “ Čooo? Veď som ho roky nevidela. Prečo mi zrazu píše? S úsmevom som hneď odpísala: “Chystám sa do Har. s kamoškou. A ty?” “Aj ja som v meste s kamošom. “ “Tak tam pridite…” “OK. Vidíme sa. “ Moc som tomu neverila. Predsa len mal dlhoročný vzťah a … My pracovná partia piatich mužov a dvoch žien, zábava bola super. Nikomu som nepovedala, že niekoho čakám. Už bolo po polnoci, keď som ho zbadala. Nevideli sme sa snáď dva roky. V tej chvíli prestala hrať hudba a bol tam iba on. Padli sme si do náručia. To, čo som vtedy cítila, sa nedá opísať slovami. Zmes vzrušenia, radosti, túžby … najradšej by som v tom objatí zostala celú noc. Nevedela som sa ho nabažiť. Všetci okolo zostali stáť v šoku. Aj kamoška. Predstavila som ho ako môjho bývalého frajera. Tancovali sme spolu a bavili sa, ako keby sme sa nikdy nerozišli. Tá chémia tam stále bola. To iskrenie, vzrušenie z každého dotyku…

Už musel ísť. Čakali ho. Bolo vidieť, že sa len ťažko lúči. “Píšeme si….” povedal. Keď odišiel, všetci sa ma pýtali či je naozaj bývalý, a či o tom vie… Bol, a vedel to, veď “ X rokov sme sa ani len nevideli. “ Nechceli mi veriť. Tá chémia medzi nami tam stále bola.

Na druhý deň napísal. A písal celý deň. Písali sme si ešte pár dní, potom volali…. Týždeň na to sme sa znovu stretli a od vtedy sme spolu.

Nedávno to bolo 13 rokov.