LAURINA TÚŽBA

Laura sa prebudila do ďalšieho rána. V kuchyni ticho zahučal kávovar, zatiaľ čo ona mechanicky pripravovala deťom desiatu. Dvojitá kontrola, či nezabudla na vodu. To bola jej denná rutina – precízna, bezchybná. Neskôr v práci bola rovnako spoľahlivá ako vždy. Dôvera a zodpovednosť. To boli slová, ktoré ju definovali. „Dobrá manželka, dobrá matka, dobrá pracovníčka.“ To bol jej život, taký, aký si ho vybudovala.

Napriek tomu sa v jej srdci zívala obrovská prázdnota. Cítila sa ako starý dom, ktorý je zvonka krásny, ale vo vnútri už nikto nepríde a nezapáli oheň v krbe. Chýbalo jej teplo, dotyk, ktorý by ju rozpálil, ktorý by bol viac ako zvyk. Túžila po pocite, že je po nej túžba, že jej prítomnosť niekoho napĺňa radosťou a že je niekým obdivovaná.

V práci, uprostred šedivých stien a monotónnych zvukov klávesníc, sedela oproti nemu. Dávid. Jeho meno v nej vyvolávalo tichý, no naliehavý chór myšlienok. Bol pre ňu ako farebný vták v klietke plnej šedých holubov. Jeho živé oči, jeho uvoľnené správanie, jeho úsmev, ktorý jej nepatril, a napriek tomu jej prenikal hlboko do srdca. Vnímala každý jeho pohyb, každé slovo, a jej myseľ si tajne priala, aby ju chytil za ruku, aby jej ukázal, že aj ona môže cítiť život.

Vo svojom vnútri viedla neustály dialóg:

„Som taká zlá? Mám predsa všetko, čo by som si mohla priať – rodinu, dom, prácu. Prečo nie som šťastná? Cítim len prázdnotu a osamelosť. Som nenormálna, keď sa cítim tak, ako sa cítim?“

„Ale prečo by som mala byť nenormálna? Život nie je len o povinnostiach. Som si istá, že nie som jediná, ktorá sa cíti osamelá v dave. Ženy potrebujú dotyk, potrebujú nehu. Je to pre nás životne dôležité. A keď nám to chýba, hľadáme to, aj keby len v snoch a fantáziách. Je to prirodzené.“

Laura si večer, keď bol dom plný ticha, premietala scény, v ktorých by sa jej Dávid dotýkal. Nechcela to, ale jej myseľ a telo to žiadali. V predstavách s ním viedla dlhé, hlboké rozhovory, ktoré jej doma so Stanislavom chýbali. Predstavovala si, ako sa jej dotýka, ako jej hovorí, že je krásna, žiadaná a hodná lásky. A keď sa jej ruka dotkla vlastného tela, nebolo to len o telesnom uspokojení, ale o hľadaní samej seba. Hľadanie tej časti, ktorá sa ukryla hlboko vo vnútri, pod nánosom rokov. Dotýkala sa seba, aby sa uistila, že je stále tu.

A vedela, že to nie je o nevere, ale o prežití. O tom, že si túži nájsť cestu k vlastnému srdcu, k vlastnej duši, aby už nemusela žiť v tieni a hľadať naplnenie len v snoch. Každý deň, každú noc, viedla tento tichý boj, s nádejou, že jedného dňa sa už nebude musieť skrývať.


Laura sa zrútila na gauč, z ktorého sa ozval tichý zvuk únavy. Zatvorila oči a snažila sa nemyslieť na tú ťažkú prázdnotu v hrudi, ale nemohla. Celé jej bytie bolo plné tejto prázdnoty. V mysli si prehrávala, ako by sa cítila, keby ju objal Dávid. Predstavovala si jeho jemný dotyk, jeho prsty na jej krku, jeho pery, ktoré by sa jej dotkli. „Je to len fantázia,“ šepkala si v duchu, ale jej telo nereagovalo na logické uvažovanie. Chcelo to, po čom túžila jej duša.

V noci sa prebudila. Znovu, ako každú noc, sa jej manžel, Stanislav, snažil dotknúť jej, ale ona sa inštinktívne odvrátila. „Nechcem. Cítim sa tak, akoby som nebola. Akoby som bola len telo, ktoré je tu pre uspokojenie druhého. Je to neférové voči nemu, ale nemôžem inak.“ Počula, ako Stanislav ticho dýchal, a uvedomila si, aká je osamelá. Bola v tichom manželstve, v ktorom si už dlho nerozumeli. A hoci ho mala rada, nemohla mu dať to, čo si zaslúžil.

„Kde sa stala chyba? Zmenila som sa ja? Alebo sa zmenil on? Alebo sme sa obaja stali niečím iným? Nie, ja som sa nezmenila. Ja som len zabudla, kým som. A táto túžba, táto potreba po nežnosti, po dotyku, je práve to, čo ma privádza späť k sebe. Kto som, čo chcem, čo ma robí šťastnou.“

Laura sa dotkla svojho tela, ktoré sa jej zdalo byť cudzie. Cítila každú vrásku, každú nedokonalosť. Myslela na Dávida a na to, ako by sa jej dotýkal. V jeho fantáziách ju nevidela ako matku, ako manželku alebo ako pracovníčku, ale ako ženu, ktorá je žiadostivá a plná života. V jeho fantáziách jej hovoril, že je krásna. A to jej dodávalo silu. S každým dotykom, ktorý si venovala, sa jej telo a myseľ spájali. Cítila sa ako živá, nie ako stroj.

Nakoniec sa prebudila ráno. Bola unavená, ale inak. Cítila v sebe niečo, čo už dávno necítila – nádej. Vedela, že jej boj je ťažký, a že sa nemusí skončiť dobre, ale aspoň už nebola v tichu. „Nebojím sa. Nebojím sa zmeniť sa. Bojím sa len zostať taká, aká som. A tak sa budem snažiť žiť.“

Túžba, ju prebudila zo sna s úsmevom a vzrušením...